the blue blog

Spomenula som si na náš minuloročný výlet do Milána, spomenula som si, ako voňali nočné ulice celkom neznámeho miesta, spomenula som si na križovatku, ktorá predstavovala akoby začiatok civilizácie, začiatok mesta, začiatok predstavivosti. Križovatka mala cesty do všetkých strán a my sme nepoznali cestu, nevedeli sme, kam smerujeme. Bol prvý večer a my sme boli hladní a unavení. Neviem, prečo mi ostalo v pamäti práve toto miesto. Na druhý deň ráno sme na tomto istom mieste schádzali schodmi do priestorov metra, ktoré bolo oveľa pokojnejšie, ako to, ktoré si pamätám z Prahy alebo New Yorku. Možno to bolo tým, že bolo asi 6 hodín ráno, ulice boli takmer prázdne. Majitelia pekární vítali hlasnými talianskymi slovami svojich dodávateľov, predavači v novinových stánkoch otvárali svoje zamrežované pracovné priestory, takmer nikto sa nikam neponáhľal. Keď sme prišli pred milánsky Dóm, vonku bola ešte tma. Opäť sme boli hladní a nedočkavo sme očakávali vôňu kávy a croissantu. Vysvietená Galér

Veľmi si chcem žiť taký svoj život, taký svoj život vo svojom svete, vo svojom alternatívnom mikro-univerze. Nie, že by sa mi tento svet nepáčil. Práveže sa mi často páči. Občas nepáči, napríklad keď vidím, že sa deti nemajú ako učiť z domu, keď vidím, že sa stavajú drahé bytovky, v ktorých si obyčajní Bratislavčania nebudú môcť dovoliť bývať, ale štát prispeje radšej im ako by mal pomôcť menej ziskovému sektoru kultúry. Nie však pre tieto dôvody by som chcela svoj vlastný malý vesmír. Lebo tento vesmír, spolu s príspevkami od štátu a finančnými súťažami a stavebnými povoleniami a hierarchiou na miestach, kde by mala fungovať demokracia a s anarchiou, kde je hierarchia dôležitá, takto, lusknutím prsta nič nespravím. Na čo však mám dosah, je práve tento ohraničený svet vôkol mňa. Ten, ktorý je blízko, tak blízko, že sa ho každučkou časťou tela dotýkam. Ha, znova to znie, že sa mi v ňom momentálne nepáči. Ani to nie je celkom pravda. Čo ma znepokojuje, je jeho priepustnosť. Ľahko ma hoci

Stávam sa ňou. Stávam sa sebou. Každý deň v zrkadle vidím seba. Každý deň v zrkadle vidím ju, a to aj vtedy, keď si neumývame zuby naraz.  Chcela som všeličo, no nikdy som nevedela, čo presne. Bola som nespokojná, no nedokázala som vysvetliť s čím. Nevedela som sa rozhodnúť, pritom správna odpoveď priam sršala z mojich očí. Chcela som byť niekým. No najmä som nechcela byť ňou. Vstávam každé ráno a nie vždy pravou nohou, občas ľavou a občas spadnem z postele celá naraz. No každý deň sa niekým stávam, dostávam sa bližšie k cieľu, ktorý nepoznám. Odpovede na mnohé otázky stále nepoznám a som si istá, že nepoznám ani mnohé otázky. Okrem vlastnej túžby byť výnimočný, stávam sa ňou. Nie tak celkom. Ako keby sme boli dve v jednom tele. Ona si žije samozrejme aj v tom svojom, ktoré by nikdy za to moje nevymenila, hoci si to možno niekedy myslí. To jej je totiž najkrajšie zo všetkých. Ja mám to šťastie, že mám svoje telo a môžeme v ňom žiť dve. Ona aj ja. Niekedy v symbióze trieskania dverí a

Katka mi hovorila o tom, ako prvé mesiace jej teraz už dlhoročného vážneho vzťahu vôbec nebola tak správne zamilovaná. Pri pohľade na prstenník jej ľavej ruky je to len ťažko uveriteľné. Boli sme v rovnakom veku a poznali sme sa už dosť dlho na to, aby som dokázala povedať, že to myslí vážne a že je skutočne šťastná. Bolo krásne vidieť ju tvrdo na niečom pracovať, najmä keď bolo jasné, že to má pre ňu zmysel. Nie všetky v našom veku to tak majú. Nie všetky dievčatá, mám na mysli. Sandra napríklad stále tvrdí, že ju chlapci nezaujímajú, že ju zaujímajú iba muži, no tých zatiaľ nezaujíma ona. Ja si však tak trochu myslím, že len hľadá na nesprávnych miestach, na miestach, kde môže stretnúť jedine chlapca, ktorý sa silou-mocou snaží stať mužom, ale nemá dostatok vzorov alebo odvahy na to, aby opustil pohodlie a výhody svojej „chlapčenskosti“ - v tom negatívnom slova zmysle. Samozrejme, sú aj také, ktoré chcú pred tým rozprávkovým kameňom na prste toho veľa skúsiť a spoznať, tie, ktoré n

Bývam umrnčaná. Akože vážne. Je to najmä tým, že mi chýbajú podnety. Niektorým sa možno život až tak veľmi nezmenil, niektorí si zvykli a iným sa dokonca niektoré zmeny páčia. Prvá vlna bola aj pre mňa úplne okay . Po prvé bola jar, a hoci mi je jeseň sympatickejšia, pre potreby lock-downového života boli slnečné rána a predlžujúce sa dni jednoznačne príjemnejšie. Po druhé to bola akási nádej spojená s letom. Tá však s letom taktiež odišla a teraz je sychravo a dni sú krátke, čo mávam tak rada (!!) a preto som umrnčaná. Pre to, že si neužívam svoje obľúbené ročné obdobie a ešte pre tú neistotu. Som plánovač (dobre, asi 70% z mojej osobnosti je plánovač) a v tejto situácií sú akékoľvek plány absolútne bezpredmetné. Okrem toho aj tých ostatných 30 spontánnych percent môjho ja drží v šachu svet, pretože bežné spontánnosti dní bratislavského dievčaťa sú nerealizovateľné. A preto jediné, čo viem všetkým odporučiť je voda s citrónom, veľa citrónu , fakt. A potom, rozprávajte sa. Napíšte sv

Kráčam Ulicou zlomených sŕdc a 14. februára Stále Ťa vidím, máš biele šaty, čakám, aj Ty Slnko sa Ti pohráva s vlasmi, ale nie gýčovo, iba tak, aby som si to všimol, aby som Ťa zbadal ako prvýkrát, aby si sa na mňa usmiala tým úsmevom, ktorý mi dáš vždy, keď sa na tomto aj inom mieste stretneme Zohrievam Ti dlane, aby si sa chladu odo mňa nebála, aby Ti žiadna miestnosť za zbohom nestála, aby si tu so mnou  od novembra do jari na chodníku stávala a do tmy mi očami klamala,  že chceš navždy, že sa bojíš tmy, chladu a sklamania, toho, že nás ráno odhalia, že Ťa zradím, ako každý, že Ti budem verný, ako každý... toľko strachov si mávala Sedím na križovatke 14. februára a Ulice zlomených sŕdc a v očiach ma štípe prach cesty a v nose cítim teplý asfalt Chcem na Teba myslieť,  hoci Ty si prestala a chcem Ťa tu stretnúť aj keď si len prízrak, jedovatá omamná, no nestála plná strachu, aj keď si sa spoločných rán nebála, aj keď si mi odhodlaná vernosť sľubovala, keď si ma na rohu ulíc v bielych

Dnes som si spravila test, ktorého výsledkom mal byť súbor písmen, ktoré označujú moju osobnosť. Nerobila som si ho prvýkrát a som si stopercentne istá, že moje odpovede sa od posledného pokusu zmenili. Niekedy výraznejšie, niekedy menej výrazne. Možno by som svoje odpovede pred pár rokmi vôbec nespoznala, ale to je normálne, teda aspoň to za normálne pokladáme. Človek sa vyvíja, mení, dospieva, múdrie, z r e j e.   Ale čo ak sa mením častejšie. Čo ak je stabilita mojej osobnosti ukotvená v jej nestabilite, teda v jej variabilnosti. Čo ak moje   j a  spočíva práve v slobodnej zmene. Vôbec neviem, prečo by som mala mať rada vždy ten istý druh kávy. Prečo by som nemohla niekedy hodiť do seba tri espresá za jeden deň, niekedy, v tých badass momentoch , aj bez mlieka a na druhý deň si objednať veľké kapučíno, posypať si penu kokosovým cukrom a žiť si svoj hrejivý jesenný sen. Niekedy sa sami chceme zaškatuľkovať, lebo sa nám to zrovna hodí: „Ja pijem iba filter.“ Lebo aj on to tv