the blue blog

Stávam sa ňou. Stávam sa sebou. Každý deň v zrkadle vidím seba. Každý deň v zrkadle vidím ju, a to aj vtedy, keď si neumývame zuby naraz.  Chcela som všeličo, no nikdy som nevedela, čo presne. Bola som nespokojná, no nedokázala som vysvetliť s čím. Nevedela som sa rozhodnúť, pritom správna odpoveď priam sršala z mojich očí. Chcela som byť niekým. No najmä som nechcela byť ňou. Vstávam každé ráno a nie vždy pravou nohou, občas ľavou a občas spadnem z postele celá naraz. No každý deň sa niekým stávam, dostávam sa bližšie k cieľu, ktorý nepoznám. Odpovede na mnohé otázky stále nepoznám a som si istá, že nepoznám ani mnohé otázky. Okrem vlastnej túžby byť výnimočný, stávam sa ňou. Nie tak celkom. Ako keby sme boli dve v jednom tele. Ona si žije samozrejme aj v tom svojom, ktoré by nikdy za to moje nevymenila, hoci si to možno niekedy myslí. To jej je totiž najkrajšie zo všetkých. Ja mám to šťastie, že mám svoje telo a môžeme v ňom žiť dve. Ona aj ja. Niekedy v symbióze trieskania dverí a

Katka mi hovorila o tom, ako prvé mesiace jej teraz už dlhoročného vážneho vzťahu vôbec nebola tak správne zamilovaná. Pri pohľade na prstenník jej ľavej ruky je to len ťažko uveriteľné. Boli sme v rovnakom veku a poznali sme sa už dosť dlho na to, aby som dokázala povedať, že to myslí vážne a že je skutočne šťastná. Bolo krásne vidieť ju tvrdo na niečom pracovať, najmä keď bolo jasné, že to má pre ňu zmysel. Nie všetky v našom veku to tak majú. Nie všetky dievčatá, mám na mysli. Sandra napríklad stále tvrdí, že ju chlapci nezaujímajú, že ju zaujímajú iba muži, no tých zatiaľ nezaujíma ona. Ja si však tak trochu myslím, že len hľadá na nesprávnych miestach, na miestach, kde môže stretnúť jedine chlapca, ktorý sa silou-mocou snaží stať mužom, ale nemá dostatok vzorov alebo odvahy na to, aby opustil pohodlie a výhody svojej „chlapčenskosti“ - v tom negatívnom slova zmysle. Samozrejme, sú aj také, ktoré chcú pred tým rozprávkovým kameňom na prste toho veľa skúsiť a spoznať, tie, ktoré n

Bývam umrnčaná. Akože vážne. Je to najmä tým, že mi chýbajú podnety. Niektorým sa možno život až tak veľmi nezmenil, niektorí si zvykli a iným sa dokonca niektoré zmeny páčia. Prvá vlna bola aj pre mňa úplne okay . Po prvé bola jar, a hoci mi je jeseň sympatickejšia, pre potreby lock-downového života boli slnečné rána a predlžujúce sa dni jednoznačne príjemnejšie. Po druhé to bola akási nádej spojená s letom. Tá však s letom taktiež odišla a teraz je sychravo a dni sú krátke, čo mávam tak rada (!!) a preto som umrnčaná. Pre to, že si neužívam svoje obľúbené ročné obdobie a ešte pre tú neistotu. Som plánovač (dobre, asi 70% z mojej osobnosti je plánovač) a v tejto situácií sú akékoľvek plány absolútne bezpredmetné. Okrem toho aj tých ostatných 30 spontánnych percent môjho ja drží v šachu svet, pretože bežné spontánnosti dní bratislavského dievčaťa sú nerealizovateľné. A preto jediné, čo viem všetkým odporučiť je voda s citrónom, veľa citrónu , fakt. A potom, rozprávajte sa. Napíšte sv

Kráčam Ulicou zlomených sŕdc a 14. februára Stále Ťa vidím, máš biele šaty, čakám, aj Ty Slnko sa Ti pohráva s vlasmi, ale nie gýčovo, iba tak, aby som si to všimol, aby som Ťa zbadal ako prvýkrát, aby si sa na mňa usmiala tým úsmevom, ktorý mi dáš vždy, keď sa na tomto aj inom mieste stretneme Zohrievam Ti dlane, aby si sa chladu odo mňa nebála, aby Ti žiadna miestnosť za zbohom nestála, aby si tu so mnou  od novembra do jari na chodníku stávala a do tmy mi očami klamala,  že chceš navždy, že sa bojíš tmy, chladu a sklamania, toho, že nás ráno odhalia, že Ťa zradím, ako každý, že Ti budem verný, ako každý... toľko strachov si mávala Sedím na križovatke 14. februára a Ulice zlomených sŕdc a v očiach ma štípe prach cesty a v nose cítim teplý asfalt Chcem na Teba myslieť,  hoci Ty si prestala a chcem Ťa tu stretnúť aj keď si len prízrak, jedovatá omamná, no nestála plná strachu, aj keď si sa spoločných rán nebála, aj keď si mi odhodlaná vernosť sľubovala, keď si ma na rohu ulíc v bielych

Dnes som si spravila test, ktorého výsledkom mal byť súbor písmen, ktoré označujú moju osobnosť. Nerobila som si ho prvýkrát a som si stopercentne istá, že moje odpovede sa od posledného pokusu zmenili. Niekedy výraznejšie, niekedy menej výrazne. Možno by som svoje odpovede pred pár rokmi vôbec nespoznala, ale to je normálne, teda aspoň to za normálne pokladáme. Človek sa vyvíja, mení, dospieva, múdrie, z r e j e.   Ale čo ak sa mením častejšie. Čo ak je stabilita mojej osobnosti ukotvená v jej nestabilite, teda v jej variabilnosti. Čo ak moje   j a  spočíva práve v slobodnej zmene. Vôbec neviem, prečo by som mala mať rada vždy ten istý druh kávy. Prečo by som nemohla niekedy hodiť do seba tri espresá za jeden deň, niekedy, v tých badass momentoch , aj bez mlieka a na druhý deň si objednať veľké kapučíno, posypať si penu kokosovým cukrom a žiť si svoj hrejivý jesenný sen. Niekedy sa sami chceme zaškatuľkovať, lebo sa nám to zrovna hodí: „Ja pijem iba filter.“ Lebo aj on to tv

-   Čo by si mi povedal, ak by som si prefarbila vlasy na ružovo? S miskou zeleného hrozna sa doslova hodím na Danielov béžový veľký gauč. Sadnem si do tureckého sedu, misku si podložím tyrkysovým vankúšom, ktorý som minulý týždeň kúpila pri príležitosti Dňa svetlušiek. D. zodvihne hlavu od počítača a vhodí si do úst tri bobuľky hrozna. Sledujem jeho pohyby, ako si natiahne ruky nad hlavou a uškrnie sa. -   No čo je, myslím to vážne, čo by si mi povedal? - Že si blázonko ... a že ti to pristane. Vždy vedel, čo povedať. Samozrejme, ak nečítal výročnú správu alebo nevolal s rodičmi, vtedy bol akýkoľvek pokus o rozhovor úplne nemožný. Daniel je dobrý chlapec. Smeje sa na mojich vtipoch a rada pri ňom varím, rada s ním varím. Odkedy sme boli na prvom rande, vždy ma čakal pred výťahmi. Občas mi priniesol kávu, niekedy som priniesla zas koláč ja jemu. Teraz sme do práce chodievali spolu, väčšinou z jeho malého domu na okraji Starého mesta, hoci môj byt bol ku kancelárií o čosi bližš

Dočítala som knihu. A cítim sa zvláštne prázdno. Ako keď niekto náhle odíde, ako keď niekto zomrie, ako keď niekto bol a bol denne a zrazu nie je. Mala som ho rada, toho muža, o ktorom som čítala. Páčil sa mi. Páčili sa mi jeho myšlienky a aj to, ako ukladal slová za sebou, ako skladal vety a tie do celých odsekov. Páčilo sa mi, ako kládol nohu pred nohu a šiel za vlastným inštinktom, za túžbou, obyčajnou ľudskou, možno priam mužskou túžbou. Páčilo sa mi, aký bol priamy, hoci sa k tomu tiež musel prepracovať. Bol už raz taký a iného si ho neviem predstaviť. Myslím, že som sa stratila niekde medzi úprimným obdivom k autorovi a pobláznením hlavnou postavou. Čítanie v prvej osobe má mnoho následkov a teraz mi je smutno za mužmi, alebo len za jedným mužom, ktorého som vôbec nepoznala, no ak by som ho poznala, ak by ma raz frajer mojej kamarátky zoznámil so svojím kamarátom a bol by to on, isto by sa mi páčil. Myslím, že by som bola dokonca schopná zamilovať sa. Ak aj len na chvíľu, na ta