inštinkt

Rozpršalo sa. Dážď nepadal dlho, ale neprehliadol by si ho. Intenzívne šramotenie padajúce z oblohy vlažilo suchú zem. Mokré kvapky kropili naše plecia, akoby z nich chceli zmyť ťarchu našich starostí. A naozaj. Vlasy nám vlhli a ja som v hĺbke srdca tušil, že to takto nemôže skončiť. Možno som si to len nahováral, pretože som vedel, že ja sám to ovplyvniť nedokážem. Myšlienky mi lietali z miesta na miesto a oči sledovali kvapky dopadajúce na chodník. Odrážali sa od neho a vytvárali nespútanú fontánu ničím neobmedzenú, neovládnuteľnú. Uvedomoval som si, akú úzkostlivú neslobodu žijeme v tomto obrovskom "slobodnom" svete. Ulice plné áut, výklady zliav, noviny klamstiev, reklamy planých sľubov a rečí bez ducha. Každý, v túžbe mať vlastný názor, diktuje iným, čo si majú myslieť. Myšlienky zdanlivých vodcov riadia naše činy a tieto robia naše rozhodnutia márnymi a budúcnosť špinavou. Smutný svet. 


       V tom však zbadám Tvoje oči. Vidíš to, čo vidím ja. Ty sa však usmievaš, priam smeješ! Ako to robíš? V Tvojich očiach voda nie je nepriateľom. Vlasy sa ti pod ťarchou kvapiek zvlnili. Dívaš sa cez mokré pramene, ktoré ti skĺzli do tváre na ten istý svet, ale vidíš ho celkom inak. A aj keď dobre viem, že nie si šťastná, Tvoj úsmev ti dokonale uverím. Očakávaš tú zmenu. Tiež ju cítiš. Cítila si ju skôr, ako ktokoľvek iný. Máš ten zvláštny dar. si celkom iná. Vnímavá. Ale tak ľahko čitateľná. Vďaka tomu viem, že príde tá zmena. Prezradili mi to Tvoje oči plné krištáľových sĺz a pôvabného smútku. A tak stojíme v daždi. Ty a ja. Čakáme, čo sa stane. Ty to vieš naisto, možno len tušíš a ja sa spolieham na pravdu v Tvojej tvári. Čo iné mi ostáva? Držím ťa za ruku, plytko dýcham. Neviem, či je to horúcim chladom, ktorý vyžaruješ, alebo napätým očakávaním nepoznaného, či len ťažkým dusnom, ktoré nás zahaľuje, ale vedel by som tak ostať navždy. Už nevládzem. Strácam všetky sily. Bojím sa. Nemôžem dýchať. Ústa mám otvorené, lapám po dychu, dívam sa na divadlo, ktoré sa predo mnou zažalo. 
Obloha sa rozdelila na dve vojská. Východný front, zmorený dňom, oblieka si fialovú melanchóliu a modrastý smútok za včerajškom. Žije v minulosti, z  nej jedinej čerpá silu. Farby sa miešajú a ja vidím sivú niť spomienok, ktoré sa do mňa zabodávajú. Prepichnú mi srdce. Nevládzem odvrátiť zrak. Veď spomienky tak sladko bolia. Aha, dúha! Prečo mi to robíš, čas? Ukazuješ mi, čo všetko bolo na časoch minulých krásne. Roztieraš nám paletu farieb včerajškov, sú tam všetky. Vidím začiatok dúhy, prameň, a keď mi pohľad skĺzne na jej koniec, obleje ma ľahký pocit slobody. Farby sa tam vlievajú do oceána bez konca, do horizontu. Milosť. Oslobodenie. Dýcham. Prežil som. A stále žijem. 
To je všetko? Musel som prežiť túto smrť dávna? Čo som získal? Je toto ten koniec? Chcem sa Ťa spýtať, no Ty poznáš moje otázky skôr, ako ich vyslovím. Ukazuješ na západ, kde sa trhajú ťažké mračná. Vidím blankyt tohoto večera. Je taký hlboký ako Tvoj nádych. Plávajú v ňom tie najbelšie oblaky ako vidiny zajtrajškov. Sú spichnuté vzduchom, ktorý mi osviežuje dušu. Pomedzi belobu prerážajú prvé lúče slnka. Postupne pribúdajú a osvetľujú všetky cesty objavujúce sa pred nami. Odrážajú sa od zlatistého prúdu rieky, splývajú s ním. Mojim vnútrom sa rozlieha teplo. Prechádza mnou ako elektrina. Pulzuje mnou celým. A ty sa stále usmievaš. Nežne, melancholicky. Ty totiž už vieš, čo príde.
                                                                                                                      blue

Komentáre