sila prítomného okamihu

V tom nekonečnom hluku díval sa do jej očí a vedel, že tak je to správne. Vnímal, ako sa jej dvíha hrudník, cítil jej prudký dych a rýchly tep. Sústredil sa na jej pohľad zabodnutý hlboko do jeho srdca. Tento pohľad ho pálil na lícach a spaľoval vnútri. Dával mu energiu a cítil, ako jeho žilami prúdi nová sila, nový život, na jazyku sa mu objavila chuť nových začiatkov, no nedokázal nič povedať, nedokázal ani uhnúť pohľadom.    

               Medzi prstami ho šteklili pramienky jej vlasov, ktorých vôňa ho omamovala. Hlasitosť hudby sa zvyšovala, rytmus mu dunel v ušiach a jeho túžba narastala. Pomaly zabúdal na miesto, kde stáli a pritom tam vôbec nepatrili, zabúdal aj na ľudí, ktorí ich obklopovali a boli vo všetkom iní, ako oni dvaja, nemyslel už ani na blikajúce svetlá a stúpajúci dym. Vnímal len ju. Jej hebkú tvár, červené líca a horúce pery. Srdce mu šalelo, búchalo, dralo sa z hrude, chcelo lietať alebo aspoň... už mu predsa ani nepatrilo, bilo iba pre ňu. Patrilo jej. Ona bola v jeho hlave, myšlienkach aj v tichu. Vídal ju v odraze v zrkadle, akoby bola v jeho očiach, nemohol sa jej zbaviť ani keď zaspával. V noci sa mu o nej snívalo a cez deň, ak ju nevidel, predstavoval si, ako kráča vedľa neho po ulici, hádže vlasmi, smeje sa... nevedel sa jej zbaviť. Z časti ho to poriadne hnevalo, obmedzovalo, ale na druhej strane mu to bolo príjemné. Odkedy sa mu dostala pod kožu, usmieval sa častejšie, bol milší na ľudí vo svojom okolí a mal viac energie. A to všetko len za cenu jej úsmevu, jej sebavedomej chôdze a slov, ktoré mu dávali zmysel. Vždy vedela, čo povedať. Niekedy hovorila aj veci, ktoré si chcela nechať pre seba, čo mu lichotilo. Otvárala mu svoje srdce, ukazovala mu tajné zákutia jej duše. Robila to tak prirodzene, pôvabne, až sa jej niekedy chcel opýtať, či si tie rozhovory predtým pripravovala. Fascinovalo ho, ako dokázala hovoriť aj o najmenších maličkostiach celú večnosť a pritom nebyť monotematická a nudná. V bežných veciach videla detaily, o ktoré ho obohacovala. Predstavovala mu svet plný rozmanitých farieb, o ktorých ani netušil, že existujú. Vďaka nej dvíhal hlavu, aby videl vrchné poschodia budov, pozeral sa na tváre ľudí stojacich na zástavke autobusu alebo v rade pri pokladni v obchode. Sledoval malé deti na ihrisku pri dome, zdravil vodičov autobusov, dvíhal zo zeme odhodené plastové fľaše a hádzal ich do odpadkového koša. Ľudia sa na neho občas čudne pozerali, niektorí sa mu smiali, ale on sa zo seba tiež smial. Menila ho a pritom sa o to vôbec nesnažila. Nepotreboval sa meniť, ale veľmi túžil vidieť svet jej očami. Preto sa od nej nedokázal odtrhnúť. Preto práve stál v hlučnej miestnosti uprostred obrovského chaosu ľudí, dymu, kriku, a predsa si užíval každý moment. Cítil, že tento moment je ten správny. Chytil jej chvejúcu sa ruku, odhrnul jej vlasy z tváre a stále sa jej díval priamo do očí. Neuhol pohľadom, nemal dôvod. Všetko, čo robil, myslel úprimne.

               Celá sa chvela. Netušila, že človek môže prežívať také množstvo pocitov naraz. Visela na ňom pohľadom, prechádzala jeho vnútrom, pretože presne to, robil on s ňou. Nedokázala vnímať nič iné, iba jeho dych, jeho jemný dotyk, tlkot jeho srdca. Bilo šialene ako to jej, len dúfala, že to vie. Nedokázala totiž nič povedať. Nechcela pokaziť túto chvíľu, na ktorú v hĺbke srdca čakala už dlhý čas, len si to nechcela priznať. Tak ako pred rokmi, aj teraz sa v jeho prítomnosti cítila výnimočná. Keď bol s ňou, venoval jej všetku svoju pozornosť a to jej lichotilo. Vždy, keď sa na ňu usmial, naplnil jej vnútro ten zvláštne hrejivý pocit, ktorý predtým nepoznala. Jeho hlas by rozpoznala aj v najhlučnejšom dave. Dokázala by ho počúvať nekonečný čas. Jeho slová jej dávali zmysel. Obdivovala jeho myseľ, úprimne ju túžila skúmať, spoznávať. Zaujímalo ju, čo prežíva, čo ho trápi. Chcela byť súčasťou jeho života. Potrebovala počúvať jeho názory, pretože ju inšpirovali. Nedokázala pochopiť, ako môže byť v jednom človeku také množstvo charizmy a pozitívnej energie. Smiala sa na jeho sarkastických poznámkach, ktoré mu s obľubou vracala, no v skutočnosti sa vtedy túžila iba dívať na jeho tvár s víťazným výrazom, ktorý ovládal skoro tak dobre ako úškrn, ktorý jej roztápal srdce. Potrebovala ho každý deň viac a viac. Uvedomovala si, že vo svojom živote nikdy nepoznala nič iné, ako istotu a on predstavoval všetko, len nie istotu. Bol pre ňu jedna obrovská neznáma a to ju lákalo. Nebála sa, túžila po tom. Bavil ju pocit, že všetko sa deje v prítomnom okamihu, ktorý sa vyvíja na základe toho predošlého. Preto sa z nich stali kamaráti a potom priatelia a teraz stáli v zadymenej miestnosti, do ktorej by sa bez neho nikdy nedostala. Ale na tom nezáležalo. Záležalo len na tom, že stála oproti nemu a topila sa v jeho pohľade. Držal jej chvejúcu sa ruku. Cítila jeho rozpálenú pokožku. Horeli jej líca, cítila, ako sa červená, no nehanbila sa. Pred ním nie. Vždy sa snažila vyzerať čo najlepšie, najkrajšie, najokúzľujúcejšie, ale práve on bol ten, kto ju naučil, že najkrajšia je, keď je sama sebou. A teraz bola. V absolútnom chaose vlastných pocitov sa nechala unášať ním, jeho vôňou, o ktorej mu nikdy nepovedala, aká je omamná. Bezpečie jeho rúk a istota prítomného okamihu ju ubezpečili, že je na správnom mieste.

A tak tam stáli, ako dvaja stratení a pritom nájdení, veď boli spolu. Odovzdávali sa jeden druhému, dávali si svoje srdcia, ich tlkot, dávali si svoje pohľady a ich vážnosť a úprimnosť. Odovzdali si túto chvíľu, pretože nič viac nemali. A keď sa jeho prsty jemne dotkli jej pier, privrela oči. Ich telá stratili pozemskú váhu. Chcel sa do nej ponoriť, chcel sa jej dostať pod kožu tak, ako sa ona dostala pod tú jeho. Chcel ju vlastniť, vedieť, že je iba jeho. Keď celkom zavrela oči, zhlboka sa nadýchla. Pľúca jej naplnila jeho vôňa a cítila, ako sa vznáša v tomto omamnom pocite bezpečia a vzrušenia. On privrel oči, zhlboka sa nadýchol. Pľúca mu naplnila jej vôňa, pevnejšie jej stisol ruku. Horeli mu líca. Napli sa mu všetky svaly, ovládala ho túžba a sila prítomného okamihu. Prstom jej jemne prešiel po perách a pomaly sa k nej priblížil. Keď už bol tak blízko, že cítil jej dych, zastal. Zavrel oči a nehýbal sa. Chcel si zapamätať všetky pocity, všetky vnemy, všetky vône. Chcel si zapamätať, ako vyzerá, chcel si pamätať, ako vonia aj keď dobre vedel, že na to nikdy nezabudne. Chcel si zapamätať, ako rýchlo jej bije srdce a aký horúci má dych. Hlava mu takmer vybuchla. Prežíval toľko pocitov, obklopoval ho dokonalý zmätok ale užíval si to. Najradšej by s ňou ostal navždy. Jej pery sa pohli do jemného úsmevu. Nevedel, na čo myslí, ale tak trochu tušil, že ich myšlienky sú podobné. Venoval jej si ešte jeden hlboký nádych a vtedy, keď mal vnútro plné adrenalínu, pobozkal jej horúce pery. Chutila ako stratená chvíľa, ktorú konečne našli. Chutila ako najsladšia spomienka z detstva, ako najšialenejšia jazda autom a ako najhorúcejšia šálka obľúbeného čaju. Cítil ju všade. Ona sa utopila v jeho rukách a roztopila priamo pod jeho bozkami. Netušila, akú silu má obyčajné spojenie pier. Cítila cez ne všetky emócie: ten známy strach, ktorý nechali za sebou ešte po ceste v autobuse, tú šialenú neistotu zo zajtrajškov, ten okúzľujúci okamih, ktorý sa už nikdy nezopakuje, tie nevypovedané slová skrývajúce

sa za každým úsmevom, tie tajomstvá zamknuté hlboko v srdci, tú oddanosť, lásku, priateľstvo, súzvuk duší... všetko v jednej sekunde.

               A aj keď sa pominie a nikdy už rovnaká nebude, nemajú strach. Každý okamih závisí od toho predošlého a ak si budú každý užívať bez strachu a zábran, nikdy sa nemusia báť, čo sa stane potom. Držiac sa za ruky v tuhom objatí vnímajú len vzájomný tlkot sŕdc.

„Šialene ti bije srdce.“

„Aj to tvoje. Som rád, že to počuješ. Bije kvôli tebe.“
                                                                                                                                    blue