sila prítomného okamihu
V tom nekonečnom hluku díval sa do jej očí a vedel,
že tak je to správne. Vnímal, ako sa jej dvíha hrudník, cítil jej prudký dych a rýchly
tep. Sústredil sa na jej pohľad zabodnutý hlboko do jeho srdca. Tento pohľad ho
pálil na lícach a spaľoval vnútri. Dával mu energiu a cítil, ako jeho
žilami prúdi nová sila, nový život, na jazyku sa mu objavila chuť nových
začiatkov, no nedokázal nič povedať, nedokázal ani uhnúť pohľadom.
Medzi prstami
ho šteklili pramienky jej vlasov, ktorých vôňa ho omamovala. Hlasitosť hudby sa
zvyšovala, rytmus mu dunel v ušiach a jeho túžba narastala. Pomaly
zabúdal na miesto, kde stáli a pritom tam vôbec nepatrili, zabúdal aj na
ľudí, ktorí ich obklopovali a boli vo všetkom iní, ako oni dvaja, nemyslel
už ani na blikajúce svetlá a stúpajúci dym. Vnímal len ju. Jej hebkú tvár,
červené líca a horúce pery. Srdce mu šalelo, búchalo, dralo sa z hrude,
chcelo lietať alebo aspoň... už mu predsa ani nepatrilo, bilo iba pre ňu. Patrilo
jej. Ona bola v jeho hlave, myšlienkach aj v tichu. Vídal ju v odraze
v zrkadle, akoby bola v jeho očiach, nemohol sa jej zbaviť ani keď
zaspával. V noci sa mu o nej snívalo a cez deň, ak ju nevidel,
predstavoval si, ako kráča vedľa neho po ulici, hádže vlasmi, smeje sa...
nevedel sa jej zbaviť. Z časti ho to poriadne hnevalo, obmedzovalo, ale na
druhej strane mu to bolo príjemné. Odkedy sa mu dostala pod kožu, usmieval sa
častejšie, bol milší na ľudí vo svojom okolí a mal viac energie. A to
všetko len za cenu jej úsmevu, jej sebavedomej chôdze a slov, ktoré mu
dávali zmysel. Vždy vedela, čo povedať. Niekedy hovorila aj veci, ktoré si
chcela nechať pre seba, čo mu lichotilo. Otvárala mu svoje srdce, ukazovala mu
tajné zákutia jej duše. Robila to tak prirodzene, pôvabne, až sa jej niekedy
chcel opýtať, či si tie rozhovory predtým pripravovala. Fascinovalo ho, ako
dokázala hovoriť aj o najmenších maličkostiach celú večnosť a pritom nebyť
monotematická a nudná. V bežných veciach videla detaily, o ktoré
ho obohacovala. Predstavovala mu svet plný rozmanitých farieb, o ktorých ani
netušil, že existujú. Vďaka nej dvíhal hlavu, aby videl vrchné poschodia budov,
pozeral sa na tváre ľudí stojacich na zástavke autobusu alebo v rade pri
pokladni v obchode. Sledoval malé deti na ihrisku pri dome, zdravil
vodičov autobusov, dvíhal zo zeme odhodené plastové fľaše a hádzal ich do
odpadkového koša. Ľudia sa na neho občas čudne pozerali, niektorí sa mu smiali,
ale on sa zo seba tiež smial. Menila ho a pritom sa o to vôbec
nesnažila. Nepotreboval sa meniť, ale veľmi túžil vidieť svet jej očami. Preto sa
od nej nedokázal odtrhnúť. Preto práve stál v hlučnej miestnosti uprostred
obrovského chaosu ľudí, dymu, kriku, a predsa si užíval každý moment. Cítil,
že tento moment je ten správny. Chytil jej chvejúcu sa ruku, odhrnul jej vlasy
z tváre a stále sa jej díval priamo do očí. Neuhol pohľadom, nemal
dôvod. Všetko, čo robil, myslel úprimne.
Celá sa
chvela. Netušila, že človek môže prežívať také množstvo pocitov naraz. Visela na
ňom pohľadom, prechádzala jeho vnútrom, pretože presne to, robil on s ňou.
Nedokázala vnímať nič iné, iba jeho dych, jeho jemný dotyk, tlkot jeho srdca. Bilo
šialene ako to jej, len dúfala, že to vie. Nedokázala totiž nič povedať. Nechcela
pokaziť túto chvíľu, na ktorú v hĺbke srdca čakala už dlhý čas, len si to
nechcela priznať. Tak ako pred rokmi, aj teraz sa v jeho prítomnosti
cítila výnimočná. Keď bol s ňou, venoval jej všetku svoju pozornosť a to
jej lichotilo. Vždy, keď sa na ňu usmial, naplnil jej vnútro ten zvláštne
hrejivý pocit, ktorý predtým nepoznala. Jeho hlas by rozpoznala aj v najhlučnejšom
dave. Dokázala by ho počúvať nekonečný čas. Jeho slová jej dávali zmysel. Obdivovala
jeho myseľ, úprimne ju túžila skúmať, spoznávať. Zaujímalo ju, čo prežíva, čo
ho trápi. Chcela byť súčasťou jeho života. Potrebovala počúvať jeho názory,
pretože ju inšpirovali. Nedokázala pochopiť, ako môže byť v jednom človeku
také množstvo charizmy a pozitívnej energie. Smiala sa na jeho
sarkastických poznámkach, ktoré mu s obľubou vracala, no v skutočnosti
sa vtedy túžila iba dívať na jeho tvár s víťazným výrazom, ktorý ovládal
skoro tak dobre ako úškrn, ktorý jej roztápal srdce. Potrebovala ho každý deň
viac a viac. Uvedomovala si, že vo svojom živote nikdy nepoznala nič iné,
ako istotu a on predstavoval všetko, len nie istotu. Bol pre ňu jedna
obrovská neznáma a to ju lákalo. Nebála sa, túžila po tom. Bavil ju pocit,
že všetko sa deje v prítomnom okamihu, ktorý sa vyvíja na základe toho
predošlého. Preto sa z nich stali kamaráti a potom priatelia a teraz
stáli v zadymenej miestnosti, do ktorej by sa bez neho nikdy nedostala. Ale
na tom nezáležalo. Záležalo len na tom, že stála oproti nemu a topila sa v jeho
pohľade. Držal jej chvejúcu sa ruku. Cítila jeho rozpálenú pokožku. Horeli jej
líca, cítila, ako sa červená, no nehanbila sa. Pred ním nie. Vždy sa snažila
vyzerať čo najlepšie, najkrajšie, najokúzľujúcejšie, ale práve on bol ten, kto
ju naučil, že najkrajšia je, keď je sama sebou. A teraz bola. V absolútnom
chaose vlastných pocitov sa nechala unášať ním, jeho vôňou, o ktorej mu
nikdy nepovedala, aká je omamná. Bezpečie jeho rúk a istota prítomného
okamihu ju ubezpečili, že je na správnom mieste.
A tak tam stáli, ako dvaja stratení a pritom nájdení,
veď boli spolu. Odovzdávali sa jeden druhému, dávali si svoje srdcia, ich tlkot,
dávali si svoje pohľady a ich vážnosť a úprimnosť. Odovzdali si túto
chvíľu, pretože nič viac nemali. A keď sa jeho prsty jemne dotkli jej pier,
privrela oči. Ich telá stratili pozemskú váhu. Chcel sa do nej ponoriť, chcel
sa jej dostať pod kožu tak, ako sa ona dostala pod tú jeho. Chcel ju vlastniť,
vedieť, že je iba jeho. Keď celkom zavrela oči, zhlboka sa nadýchla. Pľúca jej
naplnila jeho vôňa a cítila, ako sa vznáša v tomto omamnom pocite
bezpečia a vzrušenia. On privrel oči, zhlboka sa nadýchol. Pľúca mu
naplnila jej vôňa, pevnejšie jej stisol ruku. Horeli mu líca. Napli sa mu všetky
svaly, ovládala ho túžba a sila prítomného okamihu. Prstom jej jemne
prešiel po perách a pomaly sa k nej priblížil. Keď už bol tak blízko,
že cítil jej dych, zastal. Zavrel oči a nehýbal sa. Chcel si zapamätať
všetky pocity, všetky vnemy, všetky vône. Chcel si zapamätať, ako vyzerá, chcel
si pamätať, ako vonia aj keď dobre vedel, že na to nikdy nezabudne. Chcel si
zapamätať, ako rýchlo jej bije srdce a aký horúci má dych. Hlava mu takmer
vybuchla. Prežíval toľko pocitov, obklopoval ho dokonalý zmätok ale užíval si
to. Najradšej by s ňou ostal navždy. Jej pery sa pohli do jemného úsmevu. Nevedel,
na čo myslí, ale tak trochu tušil, že ich myšlienky sú podobné. Venoval jej si
ešte jeden hlboký nádych a vtedy, keď mal vnútro plné adrenalínu, pobozkal
jej horúce pery. Chutila ako stratená chvíľa, ktorú konečne našli. Chutila ako
najsladšia spomienka z detstva, ako najšialenejšia jazda autom a ako najhorúcejšia
šálka obľúbeného čaju. Cítil ju všade. Ona sa utopila v jeho rukách a roztopila
priamo pod jeho bozkami. Netušila, akú silu má obyčajné spojenie pier. Cítila cez
ne všetky emócie: ten známy strach, ktorý nechali za sebou ešte po ceste v autobuse,
tú šialenú neistotu zo zajtrajškov, ten okúzľujúci okamih, ktorý sa už nikdy
nezopakuje, tie nevypovedané slová skrývajúce
sa za každým úsmevom, tie
tajomstvá zamknuté hlboko v srdci, tú oddanosť, lásku, priateľstvo, súzvuk
duší... všetko v jednej sekunde.
A aj
keď sa pominie a nikdy už rovnaká nebude, nemajú strach. Každý okamih
závisí od toho predošlého a ak si budú každý užívať bez strachu a zábran,
nikdy sa nemusia báť, čo sa stane potom. Držiac sa za ruky v tuhom objatí
vnímajú len vzájomný tlkot sŕdc.
„Šialene ti bije srdce.“
„Aj to tvoje. Som rád, že to počuješ. Bije kvôli tebe.“
blue
blue
Komentáre
Zverejnenie komentára