#1

Čakala, dúfala, že jej zavolá.
Už bolo neskoro. O tomto čase už nikto netelefonuje. Deti dávno dopočúvali rozprávku na CD, rodičia dopili posledné kvapky zaslúženého purpurového lieku, ktorý im pomôže prepočuť ranný budík.
Lenže my nie sme deti. Lenže ty žiadne deti nemáš.
Do malých sklenených pohárov nalievajú opiját medovej farby a ty sa bezstarostne smeješ, zajtrajší deň je ďaleká budúcnosť, zajtrajšok sa postará sám o seba.
A dnes čakám na známy tón, známy hlas, ako včera čakala tvoja mama, ktorá svoj pohár radšej nedopila, aby neprespala tvoj príchod domov.
Ale ty si nespal doma. Nespal si vôbec. Preto dnes čakám, že zavoláš. Ani ja som včera nespala doma. nespala som vôbec. Ale mňa doma nik nečakal. A možno aj preto teraz váham, či vôbec zavoláš.
Či ešte niekedy zavoláš.


Predtým si volal často. Nočný rozhovor bola moja rozprávka na dobrú noc. Niekdy skôr horor alebo dráma. Alebo len smutný film a veselých ľuďoch (o tebe a niekom ďalšom, najčastejšie ženského pohlavia), ku ktorým som nepatrila. Príbeh vlastne skončil šťastne alebo neurčito alebo bol "na pokračovanie." Nuž a tak som zaspávala s pocitom, že som denník. Občas to bolelo, občas mrzelo alebo v podstate som bola happy. Happy že pre teba aspoň niečo znamenám.

Ale dnes čakám, že zavoláš. Že zavoláš a budeš mi rozprávať príbeh o stratených ľuďoch včerajšej prebdenej noci, ktorý nemá koniec. Povieš mi, že to bol magický začiatok niečoho väčšieho. A teraz by som nebola zranená, ale naozaj šťastná. Isto by som nezaspala a možno by som si tiež naliala trocha zlatistej dávky upokojujúceho vzrušenia. Alebo by som bežala za tebou. A ty by si mi bežal oproti.
Lenže prší a ty nevoláš. Hádžeš do seba pohárik za pohárikom, kvapku po kvapke ich prestávaš rátať. Ani ľudí okolo seba viac nerátaš. Ona tam nie je a ty sa tváriš, že ti je to jedno. Ako vždy. Všetko ti je jedno. A tí, čo vedia o prebdenej noci, nepýtajú sa.
Oni by aj zavolali, ale zo zvedavosti alebo... z ľútosti? Všetko jedno, oboje neznášam. Nech radšej nevolajú. Vypytovať sa môžu aj teba.
Nevoláš. Nalievam si do pohára na stopke, nezastavujem. V poličke mám celú sadu, 6 kusov a dva špeciálne. Tie sú uložené vzadu, aby som ich nemala každý deň na očiach. lebo potom sa mi do nich tlačia slzy a ťažko dýcham. Bez pohľadu na ne sa mi síce dýcha rovnako ťažko, ale aspoň nerevam ako decko. Neskoro plakať nad rozliatym mliekom.
tak dnes som skoro tri zo sady pekne usporiadaných vínových pohárov rozbila v snahe dostať sa k tým, na ktoré sa nedokážem dívať. Sebatrýznenie nie je normálne moja voľnočasová aktivita, ale ak vezmem do úvahy moje predošlé slová o nočných telefonátoch, pre nezávislého pozorovateľa môžem pôsobiť ako sadomasochista.
Každopádne, ublížila som jedine jednému z tých "spomienkových" pohárov, ktorý napokon skončil v koši. Vzápätí som si uvedomila, že rozbité sklo mi roztrhá sáčik na smeti a teda som ho vytiahla. Chvíľu som sa dívala na rozbité spomienky, ktoré zasa na oplátku ubíjali moju dušu. Takto; dva špeciálne poháre som na poličku celkom blízko k stene vložila dnes okolo obeda, keď som sa vrátila domov. Dva prázdne sklenené poháre na stopke. Do bytu som s nimi prinášala aj vlastné vzrušenie a túžbu, aby tento pocit nikdy neodišiel. Vlastne, odišiel po telefonáte s kamoškou, ktorá mi nemilosrdne zlomila moje krehké dievčenské srdce so slovami "aj tak bude dnes v noci s inou."
Aby sme si rozumeli, posledná noc nebola ani zďaleka naša prvá spoločná. Poznáme sa viac ako 10 rokov. Počas desiatich rokov sa človek z dieťaťa zmení na otravného neznesiteľného takmer dospelého človeka. Jeho charakter sa vždy nejako bil s tým mojim a preto sa vždy našli ľudia, ktorý si mysleli, že som ja zamilovaná do neho, iní zas tvrdili, že máme secret relationship, o ktorom tvrdohlavo mlčíme, čo nikdy nebola pravda. O vzťah sme sa ani nepokúšali, iba by sme si liezli na nervy. Takto sme mohli byť spolu kedykoľvek bez povinnosti a očakávaní. Samozrejme, dievčenskej hlave sa zablokovať očakávania nedá a teda aj prišli. Ale boli zničené v zárodku. Sklamanie je jeden z najhorších pocitov, no vďaka nemu som dostatočne rýchlo vytriezvela. Od toho momentu som si teda očakávania zakázala a väčšinou sa mi aj darilo vyhýbať sa im. Presnejšie až po poslednú noc.
Áno, celý čas tu vediem monológ o tom, ako chcem aby zavolal, takže evidentne som sa dostala očakávaniu. No po včerajšej noci by mal každý očakávania. Na druhej strane ho poznám. Nezavolá. Možno napíše báseň, ktorú nikdy nikomu neukáže, odloží ju medzi ostatnú autorskú nečítanú literatúru a zachová si štyl "careless bad boy"
Veľmi dobre viem, že o nič také záujem nemám. Nikdy som nemala záujem o chalana, ktorý nie je ochotný priznať chybu, ukázať akýkoľvek pocit a odhodiť masku. Avšak iní chlapci/muži boli vždy problém. Akonáhle som nejakého mala, akonáhle sa dostal dosť blízko, aby sa dal náš vzťah klasifikovať ako dating, prišli očakávania. Ani nie z mojej strany, ale z tej druhej. "Prečo sa s ním stretávaš? Ty k nemu niečo stále cítiš?..." v prvom rade: "STÁLE"?! aké stále, jasné, je to môj najlepší kamarát, pozná ma ako nikto iný, zažil ma uplakanú, vysmiatu, opitú, zlomenú, škaredú, opustenú, nadšenú, premotivovanú... a opačne. Teda, všetky tie prejavy a pocity len v chlapčenskej verzii som videla ja u neho, takže áno, stále k nemu cítim puto, priateľstvo, cit. a na vzťah, na PRIATEĽSKÝ vzťah je potrebný čas. Nuž a moja povaha a jeho charakter dali dokpy obzvlášť špecifické miesta a časy stretnutí. Snaha obmedzovať sa kvôli týmto loving relationships bola väčšinou neúspešná. Som hlúpa, nadávam si za to každý deň, na druhej strane on so svojimi aférkami tiež nikdy nevydržal dlhšie ako dva týždne. Čo ma privádza naspať k faktu, že URČITE nezavolá.
Dnes nezavolá. Vlastne už je zajtra. 00:08. Nemám digitálne hodiny. Osem minút po polnoci. deväť. Obvykle o takomto čase sladko spím. Alebo aspoň spím, bez sladko. Lenže teraz moje podvedomie čaká, že zavolá a moje vedomie zbiera veľké kúsky črepín do misky, berie riflovú bundu pohodenú na stoličke pri vešiaku, ktorú si následne oblieka vo výťahu. Vonku je chladno, sychravo. Zima sa vkráda do tela slizkými cestami a človek má okamžite pocit ako tesne pred nervovým zrútením. Kontajnery na separovaný odpad sú od vchodu do bytovky vzdialené asi 250 metrov. stačí prejsť okolo fotoateliéru, kde prebiehajú photoshootingy spodného prádla, ktoré sa isto nevyrába pre normálne ženy, ale výhradne pri ženy s postavami figurínového typu(terminus technicus). Za ateliérom odbočiť doľava a som v cieli. Shit. Kontajnery sú síce pre obyvateľov nášho bloku, ale spolu s potvrdením o zmene trvalého bydliska každý poctivý občas dostane aj zväzok kľúčov, ktoré mu okrem iného poskytnú aj možnosť separovať- koše sa totiž nachádzajú v uzavretej mrežovej ohrade. Všetko sa musí raz stať prvýkrát a toto sami prvý krát stalo dva dni po sťahovaní. odvtedy sa mi to stávalo pravidelne raz-dvakrát do mesiaca, takže triafať na kôš sklenenými úlomkami sa mi nezdal až taký zlý nápad. Okrem toho, pociťovala som z tejto malej rebélie istý vibe, ktorý sa odohrával aj v mojom vnútri. Mrholilo. Cez kvapky, ktoré sa zachytili na sklách mojich okuliarov so takmer nič nevidela a tak som naslepo triafala do koša ostré kúsky skla. a tak ako sa sklo rozbíjalo na márne kúsky, rozpadala sa aj moja nádej, že by predsa len zavolal. Aha. Mobil. Shit! Celý večer čakám, že zavolá a potom si zabudnem telefón?!
-blue

Komentáre