#2

Nebehávam. Naozaj nikdy neutekám. Nebežím na autobus, električka tiež nestojí za to, nie som ani jednou z tých fit-žien, v mojom prípade skôr dievčat, ktoré vstávajú so slnkom a v šialene farebných legínach svojimi rezkými pohybmi strašia staršie panie sediace na balkóne. zväčša nemám ani dôvod utekať, pretože všade chodím načas.
Lenže tentokrát som možno zmeškala neopakovateľnú príležitosť na odpovede, možno skôr na ďalšie otázka, každopádne na to, aby som počula jeho hlas. Hlúpa, hlúpa! Načo mám hlavu? Na ozdobu asi nie tak prečo ňou nerozmýšľam?!
Rozbehla som sa späť ku vchodu do môjho bytu. V tom zhone sa mi tak triasli ruky, že som nevedela trafiť zámok. Keď som konečne vbehla do bytovky, usúdila som, že na to štvrté poschodie prídem skôr výťahom ako pešo a teda som ho privolala. Nervózne som klepkala nohou a prevracala oči sama nad sebou. Výťah nechodil, tak som sa rozbehla po schodoch, míňala poschodia, dychčala, fučala a keď som sa konečne doplazila na štvrté poschodie, otvorili sa dvere výťahu a vyšla z nich suseda z bytu oproti. "Slečinka, čo taká zadýchaná? Aj vy ste sa dali na behanie?" Nie teta, len som sa zbláznila. Zbláznila z (do) jedného chalana, aby som bola presná. To som jej samozrejme nepovedala, slušne som sa zasmiala, pozdravila sa a opäť som sa trasúcimi rukami snažila čo najrýchlejšie odomknúť byt. Všade som nechala zasvietené, bez-va, naozaj viem ako hospodáriť. Ponad pohár s vínom som sa načiahla po mobil ležiaci na stole. Už som ho mala v ruke, keď zavibroval. Srdce mi bilo až na jazyku.

Nová správa: Čo robíš, zlato? Kde trčíš? Ak reveš, daj si facku, obleč sa a poď za nami. Čakáme ťa cmuk. -Em
Áno, najlepšie priateľky sú na svete presne na tieto momenty, keď si smutná, naštvaná (to najmä na seba), zúriš, je ti zle od žalúdka, nevieš zaspať a vlastne ani nechceš. Vtedy prídu na scénu tieto neodbytné stvorenia plné spontánnych nápadov, ako vykrádať sa z vlastného bytu o štvrtej ráno do samošky na rohu, hrať sa na cudzinky a pýtať sa na cestu po anglicky... Ema je pre mňa presne touto čarovnou osôbkou. Vždy vie o deň skôr, že budem potrebovať jej First Aid Kit a tiež vie, že jej to raz vrátim.
Sú v bare, kam chodíme vždy. Je to príjemný podnik, nie príliš veľky, casual atmosféra, dobré drinky a úžasne milá obsluha. Barman je náš crush už pekných pár rokov. Je sobota, náš deň. Teda, už je nedeľa, ale nie v mojej hlave, nie v našich hlavách. Noc je ešte mladá a naše mladé telá nevnímajú pokročilý čas ako smerodajnú hodnotu. V sobotu večer neexistuje dosť dobrá výhovorka, nedá sa nájsť dostatočný dôvod, aby niektorá z nás ostala doma

Piatky patria všetkým, hocikomu, jemu, tak ako aj posledný piatok. No tentokrát aj sobotné ráno. Preto ten sentiment.
Naozaj ma čakajú a ja to viem, ale v teple tohto opusteného bytíku je mi tak dobre! No, tak fajn, DOBRE mi asi dnes nebude nikde, ale tu je aspoň to teplo, posteľ, vlastná hudba... S touto myšlienkou zapínam reproduktor a púšťam to jediné, čo sa dá v tejto zúfalej klišé situácií počúvať. A nemyslím tým romantické balady o stratenej láske, to nie je môj štýl, to nie je prípad tejto noci. Arctic Monkeys album AM, jasná voľba. Už s prvými tónmi pesničky, s každým ďalším hltom vína prehĺtam aj kúsky smutného sentimentu. Ten sa mi prehráva pred očami vo forme obrazov a ocitám sa vo vlastnom hudobnom klipe k pesničke Why´d You Only Call Me When You´re High?
Cez zatvorené oči vidím všetky tie večery, kedy sa len tak objavil pred dverami s fľašou Rizlingu so slovami, že je najväčší hlupák na svete. Bol. Je. Zakaždým som si ho vypočula a občas my hodiny počúvania vrátil tým, že venoval chvíľky pozornosti mojim príbehom, mojim zážitkom. Vidím, ako odchádzame z kina, kde sme štvrtý krát videli La La Land a stretávame jeho bývalú frajerku. Cítim, ako si ma to namyslené dievča premeriava od hlavy až po päty, cítim, ako sa snažím zakryť prekvapenie, keď ma on odrazu chytí okolo pása a pobozká na líce. Vidím jej arogantný výraz a jeho nadvihnutý kútik značiaci číry hnev. Pokus o pomstu, pokus o provokáciu, ktorého nástrojom sa stávam ma nedokáže nahnevať, no doteraz cítim tú trpkú bolesť v srdci. Na prechádzke známymi kúzelnými miestami, ktoré sme spolu objavili stretávame môjho kamaráta, ktorý by sa mile-rád stal niečím viac, ale jeho prítomnosť vytvára nervozitu a tak túto možnosť zahadzujem do skrine medzi ostatné nevydarené dni, kedy svetlým bodom ostáva jedine ten, ktorý mi volá len vtedy, keď mu to vyhovuje. Všetky tieto obrazy odplaví doliaty pohár vína. Sentiment sa zmenil na hnev. Neznášam to, čo mi robí. Všetky tie slová o najlepších priateľoch prestávajú niečo znamenať, keď sa dívam na tmavú obrazovku. Nezavolal. Album je takmer na konci. Vždy sa objaví na konci, keď už si myslím, že je po všetkom. Vypínam mobil a s trpkými slzami, ktoré sa mi znenazdania kotúľajú po rozpálených lícach, ho hádžem na posteľ. Už sa nehnevám na neho, hnevám sa na seba. Opäť sa môžem hnevať iba na seba. Poznáme sa viac ako desať rokov, taký vzťah už nedokáže nič prekvapiť, nič od seba neočakávame, nič si nedlžíme. Lenže ak je toto iba ďalšia noc, ako všetky tie, na ktoré s novým ránom zabúda, prečo ráno nezmizol? Prečo sme prvé lúče slnka privítali spolu a prečo bol význam vzájomnej prítomnosti takmer hmatateľný, ak to nič neznamenalo? Mohla som počas tých spoločných rokov prehliadnuť jeho herecký talent? Ak je toto koniec, prečo necítim slobodu, ktorú mi to ponúka? Možno budem mať konečne chuť spoznať nových ľudí! Možno zabudnem na nesplnené očakávania a vytúžené túžby sa v budúcnosti, kde on chýba, stanú naozajstnou realitou. S týmto pocitom už nedokážem premáhať padajúce viečka a dovoľujem tme, aby ma vytrhla z tieňov dnešnej reality. Zaspávam. A spím ako zabitá. Môj spánok neruší žiaden sen.
Čo to dopekla je?! Prečo sa niekto zrovna DNES RÁNO rozhodol, že zo mňa spraví vraha? Vstávam z postele, na zemi sa potknem o vínový pohár, jeho obsah sa rozleje po podlahe, ale víno sa okamžite vsiakne do mojich ponožiek. Fuj. Cestou ku vchodovým dverám sa snažím vyzuť si ich. Prehodím cez seba mikinu pohodenú na stoličke a otváram dvere, na ktoré niekto už pekných desať minú trieska ako o život. Do bytu mi okamžite vtrhne Ema: „ Si ty vôbec normálna?! Večer neodpíšeš na SMS a neopováž sa mi tvrdiť, že si už spala, lebo som videla, že si si tú správu prečítala! Potom ma dvakrát zrušíš a keď sa ti snažím tretíkrát dovolať, máš vypnutý mobil?! Vieš, ako som sa o teba bála? Celú noc som ti vyvolávala a teraz som asi zobudila celý barak, lebo panička spinká! Ty musíš byť úplne mimo,“ jačí na mňa moja najlepšia priateľka a ja sa cítim ako šestnásťročná školáčka, ktorá prišla domov hodinu po večierke. Po tomto monológu, ktorý zvládla na jeden dych sa konečne nadýchne: „A sprav mi kávu, bola to dlhá noc a skoré ráno.“ Áno, hodinky ukazujú sedem hodín aj pätnásť minút, čo je skutočne skoré nedeľné ráno. Bez jediného slova odhŕňam závesy a vpúšťam dnu vzácne slnko chladného a upršaného apríla. Ema sa trocha upokojila, usadila sa na svoje zvyčajné miesto do kresla vedľa knižnice, ale nespúšťa zo mňa oči. Pod drobnohľadom zapínam kávovar a vyberám dve šálky. Do misiek nasypem pečené orieškové müsli, ešte jogurt, džús, nejaké ovocie. Všetko poukladané na tácke odnesiem na stôl a pred Emu postavím šálku s kávou. Vbehnem do kúpeľni, ale pohľad do zrkadla ma vôbec neteší. Rozmazaná maskara pod očami by aj hlupákovi prezradila, že som si poplakala. Možno aj porevala. A poriadne. V rýchlosti sa odmaľujem, tvár si natriem krémom, mikinu, tričko aj pyžamové gate hodím do koša na bielizeň a vbehnem pod horúcu tečúcu sprchu. Chvíľu nechám kvapky zohrievať mi skrehnuté telo, no potom si uvedomím, že v jedálni na mňa čaká netrpezlivá Ema, ktorá neprišla len kvôli raňajkám. Zabalená do príjemného bavlneného uteráku si rozčešem mokré vlasy a zapletiem ich do vrkoča. Ema si myslí, že takéto účesy z mokrých vlasov ich lámu a ničia ich textúru, ale mne je to úplne fuk, robím to tak odjakživa a vlasom mám stále viac než dosť. Tvár si ešte raz natriem krémom, keďže predošlá dávka sa v sprche zmyla. Na chodbe zo skrine vytiahnem tričko a roztrhané rifle a snažiac sa v zmätku pocitov nájsť ten prevládajúci sa vraciam za Emou. Tá má čaká v rovnakej polohe, v akej som ju pred štvrťhodinou nechala. Sadám si do kresla oproti nej a púšťam sa do raňajok. Viem, že ticho prelomí ona, viem, že ticho neznáša. Vlastne ani mne ticho zväčša nevyhovuje, lenže teraz neviem, čo jej mám povedať. Ema vždy vie, čo povedať, vždy povie presne to, na čo myslí. Jej úprimnosť je jedna z vecí, pre ktoré sa s ňou toľké roky priatelím. Niektorým ľuďom naháňa jej úprimnosť strach a iný si ju zas mýlia s prostorekosťou, to však znamená niečo celkom iné. Ticho sa nepodarí prelomiť ani jej, preto sa mi uľaví, keď jej zazvoní telefón. Kým stihnem bez okuliarov zaostriť na meno, ktoré sa objavilo na displeji, stihne ho zdvihnúť. Z rozhovoru počujem iba Emine repliky, ktoré mi nedávajú žiadnu nápovedu: „ Čau. Áno, som,“ chvíľu je ticho, potom prevráti oči: „Nič, ako vždy,“ opäť sa odmlčí, ja sa na ňu spýtavo pozerám. Dvíha ľavé obočie, znova prevracia očí. „Nie, ty sám. Ako uznáš za vhodné. Čau.“ Takto znejú posledné vety rozhovoru Emy a niekoho, na koho meno sa okamžite pýtam. „Ak chceš vedieť, tak si konečne zapni ten prekliaty mobil,“ odsekne mi a pokračuje v raňajkách, akoby nič.
Mobil zapínam až po šálke kávy, ktorá ráno funguje podobne, ako večer silný panák- na odvahu. Ema sa rozhodla skončiť s hrou na urazenú a sedí vedľa mňa na posteli. Už mi stihla porozprávať o včerajšej noci, nejakej babe, ktorá hrozne okato balila NÁŠHO čašníka, Natálií a Mišovi, ktorí po sto rokoch naťahovania konečne potvrdili svoj vzťah a o šialenej ceste domov s rozkošným taxikárom, ktorý počúva IBA hudbu z HSM. Všetky tieto informácie však cezo mňa iba preleteli, moje myšlienky sa nedokázali sústrediť ani na Emin zvonivý hlas. Dokelu, zapni sa už!
37 zmeškaných hovorov.
15 nových správ na WA.
6 nových správ z dvoch konverzácií.
Nad zmeškanými hovormi a správami na WA sa musím smiať. Ema sa asi skutočne musela báť. 5 SMS správ je od nej. Všetky znejú takmer rovnako. Ich obsahom sú nadávky ako „HLÚPA HUS, NEPOUČITEĽNÝ STROSKOTANEC, UŽ TERAZ MŔTVA A POCHOVANÁ ZAŽIVA..“ Smejem sa nahlas a v konečnom dôsledku sa to zdá vtipné aj Eme, pretože ja som jej niekoľkokrát nechala podobné správy, keď sa iba tak vyparila z oslavy. Lenže všetky tieto správy nemajú takú váhu ako tá jedna, ktorú sa bojím prečítať. „Zlato, nebudeš spokojná, kým si to neprečítaš, tak na to čakáš?“ Neisto sa spýtam, pretože odpoveďou som si istá: „ A čo ak nebudem spokojná ani keď si to prečítam?“ Ema sa usmeje, pozná ma, nikdy nebudem spokojná: „ Nikdy nebudeš spokojná, ale aspoň budeš vedieť, na čom si. Na čom ste. Nemáš čo stratiť.“
Nová správa od Adam: Snažím sa ti dovolať, aj keď dnes nie som high, včera si si zabudla niečo u mňa zabudnúť, aby som ti to mohol dnes vrátiť. Ale ja som ti včera zabudol niečo ukázať. Takže dnes 32 minút po oficiálnom západe slnka pri fotoateliéri -APS: tak R U MINE?PPS: Spotify ťa prezradil.
Slnko dnes zapadá 19:05. Je trinásť minút po ôsmej. 
                                                                                                                                                   blue

Komentáre