#4

„Počkaj, vy ste šli pešo?“

„Cez celé mesto??“

„A v tých vysokých lodičkách?!“

„Presne tak, aj keď od toho klubu to nebolo k rieke zas tak ďaleko,“ snažila som sa úplne nezmyselne obhájiť, aj keď som vedela, že toto je niečo, čo moje priateľky nikdy nepochopia. Malý podnik hneď vedľa nábrežia bola naša Klasika. Chodili sme tam na kávu medzi prednáškami, na pohár vína po úspešnej aj neúspešnej skúške, raz sme tak dokonca šli aj s Adamovými rodičmi. Bolo to vtedy, keď im chcel povedať, že na rok odchádza do Milána. On bol presvedčený, že ak tam budem, príjmu to lepšie. Ja som tam šla najmä pre to, že mám rada Adamových rodičov, sú to skvelí ľudia s úžasným zmyslom pre humor a napriek tomu, že jeho mama je tvrdý oriešok, keď zistila, že mi na jej synovi naozaj záleží, zobrala ma na milosť. Druhým dôvodom bol fakt, že som si toto predstavenie nemohla nechať ujsť. Adam bol veľmi sebavedomí človek a s verejnými prejavmi nemal problém ani pred aulou plnou študentov, ale pred svojimi rodičmi sa z neho opäť stával malý školáčik, ktorý dostal poznámku do žiackej knižky. Tento malý bar, ktorý si vypočul naše hádky aj udobrenia, filozofické debaty aj šialené scenáre filmov, ktoré nikto nikdy nenatočí, sa stal našim útočiskom aj počas piatkovej noci.

Z party, ktorá sa konala v centre, sme nemohli iba tak odísť. Bola to udalosť dôležitá pre nás všetkých. Náš skvelý kamarát, Natyn brat Marek, oslavoval krst nového albumu a zhodou okolností, sme sa s Adamom stali jeho krstnými rodičmi. Na túto príležitosť som si kúpil krásne čierne šaty, ktorý schválila dokonca aj Ema. Po pár minútach presviedčania ma nahovorila aj na čierne sandále na vyššom opätku. S Emou sme sa na ten večer poctivo pripravovali, manikúra, make-up, parfum, toto všetko a z celkom rozdielnych dôvodov. Ema dúfala, že zrovna na tejto akcií narazí na svojho Pána Vysnívaného, alebo aspoň Pána Dočasne Vysnívaného, pretože už bola dlhší čas sama a vôbec sa jej to nepáčilo. Môj dôvod bol iný. Nechcela som nikoho spoznať, ale veľmi som sa tešila, že konečne uvidím Adama. Len prednedávnom sa vrátil zo služobnej cesty v Toskánsku, kde strávil celú zimu. Osobne sme sa ešte nestretli, hoci sme si už niekoľkokrát dohodli stretnutie. Vždy ho jeden z nás kvôli niečomu zrušil. Tentokrát bolo však isté, že sa uvidíme a ja som si postupne uvedomovala všetky moje obavy. Počas jeho pobytu v malebnom Taliansku sa zabúdal pravidelne hlásiť nielen mne, ale aj rodičom. Všetci predpokladali, že si tam našiel nejakú zábavku v podobe vášnivej Talianky, ktorá sa stala jeho múzou. Táto verzia príbehu sa mi síce nepáčila, ale aj ja som musela uznať, že je nepravdepodobnejšia. Lenže teraz bola späť, živý, zdravý a sám.

Keď ma Marek požiadal, aby som bola krstná mama jeho najnovšieho albumu, bola som poctená. Bolo to poďakovanie za požičanie textov k piesňam, z ktorých tri skončili na tomto CD. Bola som nadšená! Ani mi nenapadlo opýtať sa, kto bude druhým krstným rodičom, Marek mi to však o pár dní povedal sám. Oznámil mi to ako hotovú vec, hovoril to s takou ľahkosťou, že som si sama závažnosť situácie neuvedomila až do poslednej chvíle. 

Piatok poobede som si však bola už dosť vedomá vzniknutej situácie. Ľudia nás už takmer rok nevideli na spoločnej akcií. Všetky tie vtipy, vševediace pohľady, zdvihnuté obočia a hlúpe úškrny zasa odznova. Chcela som sa na to psychicky pripraviť, ale keď som si v kaviarni oproti vchodu do mojej bytovky objednávala už tretiu kávu po sebe, Ema zasiahla. „Erik, namiesto toho pressa nám radšej prines dva poháre ružového vína,“ žmurkla na zlatého čašníka, ktorý tu pracoval hádam odjakživa. Nechápavo som sa na ňu pozrela. „Zlato, ak chceš vydržať na party do rána bieleho, musíš začať za súmraku,“ a poslala mi vzdušný bozk, aby som si bola vedomá toho, že mi práve zachránila život. Milovala som ju. Milovala som ju práve v týchto chvíľach.

Po malinovom cheesecakeu a pohári dobre vychladeného vína sme boli obe dostatočne psychicky pripravené na večernú misiu. Keď som sa obliekla, obula, namaľovala, poslednýkrát si upravila vlasy, chcela som si ešte naniesť na pery rúž, ktorý, podľa Eminých slov, farebne zvýrazní môj outfit. Pri pohľade do zrkadla som sa po dlhej dobe cítila skutočne dobre. Bola som upravená, mladá, príťažlivá. Možno by som tak nevyzerala, ak by som si to nebola ochotná priznať. A možno by som si to ani nepriznala, keby som nevypila pohár studeného ružového vína.

O ôsmej po nás prišlo auto. Poslal ho Marek, chcel oslavovať vo veľkom štýle. V aute nás čakali kvety a fľaša šampusu. Keby som šla s hocikým iným, ani by sme sa toho nedotkli, ale Ema mala vlastné plány. Auto zastalo priamo pred vchodom. Šofér nám otvoril dvere a pri dverách nás už vítali uvádzačky. Skontrolovali si naše mená a my sme konečne vošli dovnútra. Priestor bol veľkolepý. Modré prítmie vytváralo tajomnú atmosféru, pódium ozdobené veľkými striebornými balónmi  pútalo pozornosť. Stoly boli prestreté a miesta označené modrými menovkami. Na každom mieste bol malý balíček s darčekom. Všetci zamestnanci mali oblečený merch Marekovej kapely. S Emou sme sa pobrali k baru, ona chcela preveriť, či sú barmani skutočne taký, pekný, ako hovoril Marek a ja som mala iba chuť na nejaký dobrý drink. Zrazu ma niekto zozadu objal. „Teda krstná mama, vyzeráš bohovsky! Ukáž sa mi, si krásne namaľovaná, na fotkách budeš vyzerať fantasticky!“ súkal zo seba komplimenty Roman, manažér kapely. Objal aj Emu, ktorá mu vtisla bozk na líce. „Tak, dievčatá, čo pijeme? Máme čo oslavovať, tento album bude trhák. Markova hudba, tvoje texty a ten nový spevák, jednoznačný víťaz objavu roka. Len dúfam, že si to ten babrák zasa nenechá ujsť,“ Roman sa obzeral po miestnosti. Ema si srkla zo svojho drinku a akoby nič sa spýtala: „Kto akože?“ Roman jej rozhorčene odpovedal: „Adam akože! Vždy chodí na poslednú chvíľu, raz zmešká vlastný pohreb,“ zvýskol: „Aha, baby! To je ten spevák, že je božský, vyzerá akoby práve zišiel z móla prehliadky novej Calvin Klein Spring/Summer Collection. Musím vás zoznámiť, tak poďte!“ a už nás ťahal naprieč miestnosťou priamo ku pódiu. Sotva sme stihli schmatnúť drinky stojace na bare. Nový spevák sa nám predstavil ako Theo, jeho skutočné meno doteraz nikto nepozná, pretože je presvedčený, že jeho pseudonym vystihuje a podporuje jeho vnútornú umeleckú energiu. Z jedného krátkeho rozhovoru sme obe s Emou pochopili, že jeho podstata nebude iba umelecká a preto sme ich s Romčom nechali osamote. Ako na zavolanie sa v tom momente vo dverách objavila Tami s Tomášom. Bola oslnivo krásna, ostatne ako vždy. Vyzerala ako víla jari, ktorá nás poctila svojou návštevou na našej úbohej studenej zemi. Tomáš šiel hneď ku baru po drink a Tami sa rozbehla za nami. „Neverím, že po nás skutočne poslal auto!“ smiala sa Tamara na opise našej dobrodružnej jazdy nablýskanou audinou. Program mal o pár minút začať a ja Eminom som stále nikde Adama nevidela. Ľudia sa postupne zbiehali a miestnosť bola skutočne plná. S pohárom šampanského v ruke vyšiel Romi na pódium a všetkých požiadal, aby si posadali na označené miesta. Myslím, že by sme to spravili aj bez jeho vyzvania, no on potreboval všetkým ukázať svoj novučičký oblek s kvetinovou potlačou. S Theom sa k sebe perfektne hodili. Pri tejto myšlienke som sa musela smiať, pretože kedysi dávno chcel Roman chodiť s Emou. Až keď ju raz vyprovokoval, aby ho pobozkala, pochopil, že ženské pery skutočne nebudú jeho záľubou.  

„Tereza, tebe nevolal? Či vy nie ste v kontakte vôbec? Ah, dokelu, prečo sa na toho chlapa nedá v ničom spoľahnúť?! Pošleš po neho auto, aby prišiel načas a on aj tak mešká. Keď príde, zabijem ho!“ prefrčal okolo nás Marek absolútne naštvaný na Adama. Mňa síce neprekvapovalo, že ešte nebol na mieste, no čo ma zaskočilo, bola Marekova poznámka „Či vy nie ste v kontakte vôbec?“. Akože VÔBEC? Odkiaľ to vie? Veď tam nie je žiadne VÔBEC!

Z myšlienok ma prebral Emin štuchanec pod rebro. Všetci stáli a tlieskali. Svetla boli zhasnuté, v žiare reflektorov na pódium vystupovala kapela aj s Romanom. Zrazu zacítila známu vôňu. „Meškáš,“ bez pohnutia som podotkla. „Prišiel som niekedy niekam načas?“ ten známy hlas: „Ale prišiel som presne VČAS.“ Potlesk ustal, všetci sme si posadali. Romčo predniesol dojemnú reč, spomenul prvý koncert, za ktorý nikto nedostal zapletené. Hovoril aj o pár pokutách za rušenie nočného pokoja a o nezabudnuteľnom koncerte na streche bytovky či turné po Morave. Hostia sa smiali a ja som na sebe cítila Adamov pohľad. Nemohla som sa otočiť, ešte som ho nechcela vidieť. Slova sa ujal Marek, ktorý predstavil nového speváka. Kapela zahrala prvú pesničku nového albumu. Romi mal pravdu, hudba bola naozaj dobrá, akási vyspelejšia. Theov hlas sa ozýval sálou a ľudia sa hýbali do rytmu. Ema, verná fanúšička, už vedela všetky texty, pretože bola na každej skúške. Napriek tomu, že ja som presvedčená, že tam chodieva kvôli Marekovi, ona moju teóriu zanovito popiera.

Privriem oči a nechám sa unášať zábleskami reflektorov, ktoré mi dopadajú na mihalnice. Na ramene pocítim mužský dotyk. Jeho dotyk. Neotočím sa. Pieseň skončí, všetci nadšene tlieskajú. 

Večer pokračuje, pesničku po pesničke sa blížime k momentu krstu albumu. Plynúcim večerom strácam sebavedomie a začnem pochybovať o svojom výzore. Nie je to príliš? Nevyzerám výstredne? Nevytŕčam? Nemám si zmazať ten rúž? Plná neistoty a obáv taktne odbehnem na toalety. Pri pohľade na vlastnú tvár v zrkadle sa musím zasmiať. Rúž sa perfektne hodí k čiernym šatom, ktoré mi sedia ako uliate. Trocha si prepudrujem líca a vraciam sa späť. V úzkej uličke pri toaletách stretnem Adama.

„Už som sa bál, že si si to s tým rúžom rozmyslela,“ škerí sa na mňa, akoby sa nič nestalo, akoby sme sa včera videli na káve. „Poď už, Marek by rád začal,“ dotkne sa mojej dlane. Držiac ma za ruku vchádzame do sály. Tento detail neujde jedine Eme, ktorá podozrievavo zdvihne obočie nad ľavým okom. Odpoviem jej iba zmäteným pohľadom. Pri pódiu nastane malý zmätok, najprv všetci hľadajú Romča, potom sa zasa stratí Theo, lebo šiel hľadať Romana, ktorý sa medzičasom zasa našiel. Marek trocha namosúrene behá medzi šatňami a pódiom. Po desiatich minútach chaosu sú všetci na svojom mieste. Svetlo v celej sále zhasne. Členovia kapely postupne prichádzajú na pódium. Každý nesie jeden album, na ktorom je položený pohár šampanského. Keď je skupina kompletná, je rad na mne a Adamovi. Pódium už žiari stovkami malých svetielok, ktoré sa odrážajú od zrkadlového stropu. Na druhom schode dostanem mierny panický strach, že sa potknem na opätkoch, čo si všimne Romčo, ale Adam zareaguje pohotovejšie. Okamžite ma chytí okolo pása a na pódium vplávame veľmi pokojne a dôstojne, našťastie. Od tohto momentu čas akoby utekal, celá ceremónia prebehne veľmi príjemne a vkusne. CD krstíme potrhanými kúskami nôt z predošlých albumom a, samozrejme, vodou z Dunaja. Na albume zanecháme ešte naše podpisy. Adam povie pár slov o tom, aká je to pre nás pocta a česť, stáť za zrodom ďalšieho legendárneho počinu takej skvelej skupiny, ako je tá Marekova. Keď skončí, ženská časť publika je úprimne dojatá, mňa nevynímajúc. So slzami v očiach si vezmem mikrofón a najjemnejšie ako dokážem, čítam slová poslednej skladby. Môj text dostáva s hudobným podmazom celkom nový vzhľad a musím povedať, že sa mi to páči.

"Walking down the path he´s walked, following her hope

and step by step she became his very own faith. 

through her closed eyes he saw world of miracles outside. 

all wishes she had been hiding inside 

happened to be done."

Potlesk sme si všetci veľmi užili. Kapela pokračovala koncertom a my s Adamom sme sa zišli z pódia. Okamžite pribehla Ema a silno ma objala. Bola ešte vždy trocha dojatá a mne to veľmi lichotilo. „Som na teba taká pyšná! Bolo to veľkolepé,“ otočila sa na Adama: „A vy dvaja ste vyzerali priam božsky! Len dúfam, že fotograf stihol zachytiť tvoj pohľad, Adam,“ veľavravne sa uškrnula. „Aký pohľad?“ nedalo mi to. Obaja nahlas hlesli: „Žiaden!“ „No tak! Je čas na poriadny žúr!“ a už nás Ema ťahala priamo do stredu tanečného parketu, ktorý sa medzičasom spontánne vytvoril pod pódiom. 

A tak sme tancovali. Tancovali sme dlho a šialene. Na plné hrdlo sme si spievali staré dobré hity kapely, ktoré sa nám stala domovom už dávno. Pri piatom drinku som cítila, ako sa mi príjemne točí hlava. Hudba sa nespomaľovala, netíchla. Ema už veselo tancovala s Romanom. Na chvíľu som zastala a zadívala sa na pódium, na Mareka, ktorý dával do hry celé svoje vnútro, na Thea, ktorému sa z úst sypali aj moje texty, akoby ich zažil na vlastnej koži. Na svojej koži som pocítila cudzí dych. Okolo môjho pása sa ovinuli mužské ruky. Adamove ruky. Jemne so sa ich dotkla. Do znejúceho hluku mi pošepol: „Tancuj so mnou.“ Otočila som sa tvárou tej jeho. Naše pohľady sa pretínali v nekonečne tejto noci. Tancovali sme. Vlny známych piesní nás niesli parketom. Dve piesne. Tri piesne.

Siedma. „Poďme odtiaľto.“ Smrteľný výraz a odhodlanie v očiach mi uviazli v krku. Prikývla som. Rýchlo som si zobrala bundu a kabelku a vybehli sme do nášho nočného mesta. Rýchlim krokom, svižným dychom, míňali sme známe ulice minulých večerov, dávnych dní. Zavše sme sa zastali, chytiť dych alebo... seba. Jeho prsty sa preplietli s mojimi. Prsteň na jeho malíčku sa opieral o ten môj na prstenníku. Pomalším tempom sme sa blížili k miestu, kam sme mali namierené odkedy sme asi pred pól hodinou impulzívne vybehli z podniku v centre. Mobil v taške mi neprestajne vibroval a mne sa do hlavy postupne vkrádali pochybnosti o správnosti mojich krokov. Adam však odhodlane kráčal priamo k tichému prístavu. Pochybnosti sa začali vytrácať až pri druhom pohári domáceho vína, keď sme sedeli v našom milovanom podniku. Slová neprestajne behali medzi našimi pohľadmi. Moja dlaň v jeho dlani položená na stole, prítmie neskorej noci a jeden sprisahanecký dobroprajný úsmev majiteľa tohto čarovného miesta. Smiala som sa na Adamových príbehoch z Talianska a on pozorne počúval rôzne udalosti z mojich posledných mesiacov. Rozprávali sme sa dlho a bez jedinej prestávky. Po pár pohároch vína, jednej syrovej pizzi a sladkom tiramisu som navrhla, aby sme sa šli prejsť ku promenáde. Adam sa šibalsky usmial.

Ruka v ruke sme sa prichádzali a našim spoločníkom bola jedine prúdiaca voda. Ľudoprázdna promenáda zrkadlila farby tmavej noci a tlmené svetlo pouličných lámp sa hýbalo v príjemnom nočnom vetre. Ticho medzi nami sme zavše prerušili duchaplnou, či celkom nezmyselnou myšlienkou. „Naša lavička!“ Adam ukázal na lavičku takmer na konci promenády, na začiatku malého parku. „Naša lavička?“ začudovane som na ňu hľadela, snažila som sa spomenúť si, čo nás s ňou spája. Sadol si a svoj pohľad upriamil zurčiacu fontánu. „Naozaj si nespomínaš?“ skúšal ďalej moju pomäť. „No ták, Tereza! Musíš si to pamätať!“ tlačí na mňa, no ja si skutočne neviem vybaviť žiadnu udalosť spojenú s touto lavičkou a vôbec na tomto mieste. „Ach, tak ti to poviem. Raz, asi v sekunde, možno tercií, sme boli tu, na tejto promenáde, na rande. Bolo to dosť trápne ale absolútny vrchol stretnutia prišiel až vtedy, keď som malým nožíkom na opierku lavičky vyryl Pytagorovu vetu, ibaže namiesto premenných som použil naše iniciály,“ nestihol poriadne dopovedať a ja som sa nahlas rozosmiala. Samozrejme, že som si okamžite spomenula na ono trápne popoludnie. Teraz som sa však na našej detskej nevinnosti iba smiala. Čoby smiala, rehotala som sa a tiekli mi slzy. Adam sa chvíľu smial, no oči mu uviazli na mojej tvári. „Už si spomínam,“ dostala som zo seba.

Sedeli sme vedľa seba na NAŠEJ lavičke, smiech pomaly stíchol a na tvárach nám ostal úprimný úsmev so štipkou sentimentu. Hlavu som mimovoľne položila na Adamovo rameno. Jeho vôňa okamžite prerazila vlhký vzduch skorého rána. Jarná tráva po daždi, olivový olej, limetková šťava a ihličnaté stromy.

Svitanie nás prebudilo do nového dňa. Bola Sobota. Rozlúčiť sa nám nechcelo, vlastne si myslím, že sme si obaja želali, aby sme sa nemuseli vrátiť do reality. Lenže okolo obeda bolo zvonenie našich telefónov už skutočne neznesiteľné. Adam ma teda odprevadil pod bránu mojej bytovky. Bez slova sme stáli oproti sebe a hľadeli si do tváre. Zašepkal: „Ešte ma chvíľu dlho objímaj.“ A tak sa stalo.

                                                                                                                                                      blue