Ráno, ktorého sa nemusím báť

Potichu sa vkrádam do izby. Okno je otvorené, biele závesy sa vlnia v rytme vánku hlbokej noci neskorého leta. Pouličné lampy rozrážajú tmu bezhviezdnej oblohy. V šere žltého svetla vidím, ako pokojne ležíš na posteli. Polovicu tváre máš zaborenú to mäkkého vankúša. Dýchaš pravidelne a tvoja tvár je stelesnením spánku pokorných. Po špičkách prechádzam medzi knihami, fotkami a listami, ktoré ležia na zemi. Máš za sebou dlhý deň. Neviem, kedy ťa najbližšie uvidím spať, preto pri kraji postele zastanem a chvíľu na teba z výšky hľadím. Chodidlá ti vyčnievajú spopod periny, určite ich máš ľadové, ale tak to máš rád. Mierne pokrčené nohy, ležíš na pravom boku tvárou otočenou ku dverám. Čakal si ma.? Pravá ruka je vystretá pred tvojou tvárou na mieste pre tú, ktorá tam patrí, ktorá sa k tebe dostala najbližšie a nechce odísť, už nie. Opatrne si sadám. Šaty nechávam na stoličke pri posteli a pomaly si líham na ľavý bok, tvárou k tej tvojej. Studenou rukou prechádzam po tvojej mäkkej tvári. Spoznávam každý záhyb, dve malé vrásky pri nose, prikrčené obočie, napnutý krk. Krásne voniaš, ako šum lístia, ako skoré ráno, ako mäkká tráva. Ak by som mohla, ak by som si musela vybrať jedinú vec, ktorú by som si na tebe navždy pamätala, bola by to vôňa. A cítila by som ju všade a keby som ju zacítila naozaj, plakala by som od radosti, lebo by som vedela, že som doma, že si pri mne.
Hlboký nádych. Tiež by som mala spať. Ale ty spíš vedľa mňa a ja sa bojím, že ak teraz zaspím, pokazím tento magický moment a on sa viac nezopakuje.
Už vieš, že som pri tebe. Rukou objímaš moje boky, hladkáš ma po chrbte. Slastne sa usmievaš a ja už tuším, že môj spánok bude plytký, pretože chcem vnímať, ako ma držíš, ako sa ma dotýkaš, chcem cítiť, ako tvoja vôňa preniká mojim telom a končeky mojich vlasov šteklia tvoju spiacu tvár. Všetko si chcem zapamätať. A dúfam, že ráno nikdy nenastane, že mesiac umlčí slnko, aby som mohla byť s tebou o minútu dlhšie. Aby som sa mohla o pár sekúnd dlhšie dívať na tvár spiaceho anjela, aby som mohla zostarnúť v jeho objatí. A ak dostanem tieto chvíle, ak hviezdy ukradnú lúče a my zabudneme na svet, nikdy viac si nebudem niečo želať. Ak budem mať teba a ráno, ktorého sa nemusím báť, nepotrebujem viac. Teba a krásny sen, ktorý svitaním nekončí.
Pretože ty sa zobudíš, keď mňa únava premôže. A necháš ma spať a budeš sa dívať, ako mi prvé oranžové lúče prinášajú farbu do tváre, ako sa mi dvíha hrudník pokojnými nádychmi, lebo ťa cítim. Budeš mi ískať vlasy a trpezlivo čakať, kým ja budem snívať o tomto momente. A keď sa prebudím, budeš sa smiať na otlačenom vankúši na ružových lícach a ja sa zhlboka nadýchnem. Voniaš, stále som s tebou. Nie je to spomienka, je to naozaj. Tentokrát je to naozaj. Vďaka, že si neodišiel.
-Samú by som ťa predsa nenechal.
blue

Komentáre