#5


Tami, Ema aj Naty, všetky moje najlepšie priateľky ma vyprevádzali z bytu, kvôli čomu mám pocit, že sa má udiať niečo dôležité. A tá úprimná, čistá, dievčenská, snílkovská časť môjho JA tak veľmi túži, aby som sa tomuto pocitu oddala, zatiaľ čo tá opačná, realistická a možno až krutá časť, ma presviedča o opaku. Uvedomujem si, že sa snažím len chrániť samú seba pred istým sklamaním a vplyv mojich extrémne nedočkavých kamarátok tejto bezútešnej vojne môjho vnútra nijako nepomáha. A tak ako rozpoltený barokový človek opúšťam steny bezpečia a kráčam na koniec ulice k ateliéru, kde máme dohodnuté stretnutie.
Je 36 minút po siedmej. O minútu presne sa máme stretnúť. Zvažovala som, či nebudem pár minút meškať, tak dievčensky, klasicky. Potom som si to rozmyslela, aby nedajbože nemal pocit, že je to date. Nie je. Aspoň si to myslím, aspoň si to nahováram. Nekonečná vojna môjho vnútra a emócií akoby opustí moje telo a stane sa mimotelovou časťou môjho Ja. Toto sa udeje presne v tom momente, ako spoza rohu vykukne Adamova strapatá hlava. Chodieva neskoro. Prišiel načas. Musím sa usmiať. Uvedomujem si, že tomuto povšimnutia nehodnému faktu prikladám priveľkú váhu, ale keďže tento vnútorný konflikt už opustil moju hlavu, ignorujem ho, akoby ani nebol.
„Ahoj,“ potmehúdsky sa uškŕňa a zahasí cigaretu.
„Ahoj,“ hryziem si do spodnej pery. Taká hlúposť. TAKÁ HLÚPOSŤ.
„Si presný.“
„Tešil som sa.“
Hlúpo sa zasmejem, ako školáčka. Ach, musím sa nejako naučiť správať sa normálne. Aj pri Adamovi. Odkedy je späť, odkedy sme sa znova stretli, od piatku sa správam ako pojašená pubertiačka. Nepristane mi to.
„Takýto smiech ti pristane. Dlho som ho nevidel.“ Moc mi nepomáha.
„Kam máme namierené?“ spýtam sa, keďže stále stojíme na mieste stretnutia.
„Hm..“ povie, teda zamrmle a ja len hádam, čo takéto Hm... znamená. Samozrejme, mi moja hlava v okamihu vytvorila asi dvanásť rôznych významov a ku každému tri scenáre pokračovania tohto stretnutia a žiaden z nich nebol ani prinajmenšom uspokojivý či hrejivý.
„Môžem ťa pozvať do kina?“
„Čo?“ takýto scenár som v zásuvke nemala.
„Do môjho súkromného kina na môj súkromný film,“ slová vyslovuje rozhodne.
„Do kina,“ zopakujem stále trocha pochybne.
„Čo sa toľko čuduješ, normálne ťa pozývam do kina.“ Bez dlhšieho premýšľania kývne hlavou. Zakazujem si vytvárať ďalšie scenáre! Veď celkom evidentne som v tejto situácií skutočne bizarný scenárista.
„Popŕcha, tak šup dnu, dúfam, že si si to nerozmyslela...“ pokrútim hlavou a čakám, kým odomkne zámok ateliéru. Tak toto je to „súkromné kino“!
„Ladies first.“ Vojdem dovnútra. Cítim príjemnú vôňu aviváže, čerstvo vytlačených fotografií a... kvetov? Hľadám ich pohľadom. Stoja na drevenom stole v rohu miestnosti vedľa veľkého sivého kresla. Zátišie je pohodlné už len na pohľad.
„Tie sú pre teba,“ povie Adam, keď pochopí, že som si všimla kvety. Poďakujem sa a ďalej skúmam priestor, ktorý poznám iba z ulice. Dve biele steny, dve vyplnené vysokými oknami, dva písacie stoly otočené oproti sebe. Oproti bielej stene stojí premietačka a mne pomaly dochádza, ako budeme pozerať film.
„Objednal som čínu, dúfam, že si nejedla,“ hovorí mi s absolútnou ľahkosťou a ja viem, že si užíva vlastnú kontrolu nad situáciou. A viem aj to, že mi to vlastne neprekáža. Sadnem si do pohodlného šedého kresla a s hlavou opretou o opierku sledujem, ako zapína počítač aj projektor.
So zatajeným dychom hľadím na bielu stenu a čakám, čo sa stane. Viem, aký má talent. Viem, že dokáže skrze fotografie oživiť svet, ktorý sa za nimi skrýva a tak rozpráva príbehy ľudí, ktorí sa na ten malý moment stanú tými najbližšími na celučičkom svete. A okrem toho, vždy ma jeho zábery dokážu dojať k slzám. Neviem, čím to je. Možno tým, že Adama poznám a hľadám v každej fotke ten jeho príbeh, jeho motiváciu, jeho múzu. Dokonca s myslím, že sa mi to celkom často aj podarí. Veď mnohé moje poviedky či krátke prózy sú inšpirované práve jeho fotografiami.
„aha! Je tu donáška, prosím, vybavíš to? Všetko je zaplatené, stačí to len vziať,“ žmurkne na mňa a opäť sa cítim ako teenagerka. Vybehnem na ulicu. Medzičasom sa poriadne rozpršalo, no dážď mám rada. Ten Aprílový obzvlášť. Pred ateliérom sa už o auto donáškovej služby opiera sympatický mladý chalan. Podávam mi tri krabice plné jedla. Toto nemáme šancu zjesť. „Ďakujeme za vašu objednávku a želáme vám dobrú chuť. Pekný večer,“ odrapká naučene, no kým nastúpi do auta a odfrčí preč, neodpustí si ešte jeden veľavravný pohľad, ktorý jasne hovorí, že on predsa dobre vie, čo sa tam bude diať. Ehm, myslím, že v skutočnosti nemá ani šajnu. Nevadí. Nechám ho v mylnej domnienke a s krabicami sa vraciam dovnútra. 
„Tak, všetko je pripravené, dúfam, že aj ty si pripravená!“ Adam stojí uprostred miestnosti, vedľa obrovského matraca, ktorý sa tam od neviemkiaľ  zjavil, kým som bola vonku. Je na ňom množstvo pohodlných vankúšov. Naznačí mi, aby som jedlo položila na stôl. Podáva mi pohár s vínom, štrngáme si. Na čo pripíjame? To sa nikto nespýta. Nie vždy treba prípitok vysloviť nahlas. Na čo pripíjame sa možno dozvieme až na konci večera, až v noci. Odpijem si z príjemne trpkého vína a so zvláštnym záujmom sledujem, ako Adam robí to isté.
 „Ľahni si.“
Ľahnem si vedľa neho.
„Pripravená?“
„Kedykoľvek.“
Na strope sa objaví prvý záber. Starý dom s veľkolepými dverami a drobným balkónom, na ktorom je jeden kvetináč s ružovými kvietkami. S prvou snímkou počujem aj prvé tóny pesničky, ktorá hrá v pozadí. Pred očami sa mi mihajú obrazy, snímky, krátke zábery, postavy ožívajú a rozprávajú príbeh. Viem, že skutočný je iný. Viem, že pre mňa je iný, ako pre Adama. A tak sa mi to páči. Veľmi si chcem zapamätať všetky vnemy, všetky pocity nápady a myšlienky.
~ ´Can I be close to you? ´, Bloom, The Paper Kites ~
Moje zaujatie predstavením, ktoré sa odohráva pred mojimi očami aj v mojom vnútri sa strojnásobí v momente, ako ma Adam skutočne chytí za ruku. A hoci viem, že nič netrvá naveky, pre mňa je táto chvíľa zosobnením nekonečného pokoja. Po dlhom čase sa cítim SPRÁVNE.
Na stene sa zrkadlí séria obrazov staršieho pána. Šediny ako metafora Skúsenosti. Tak to Adam myslel? Krátke video, maličký rozhovor, tečúca taliančina a malé titulky. A raz si konečne príbeh za fotografiou nemusím domýšľať. Som ohromená konceptom, ktorý sa zopakuje s mladou mamičkou a trinásťročným strapatým chlapom. Portrét, príbeh, fotografie z bežných dní. Dej.
Napokon sa pohyb na strope spomalí, až celkom zastane. Chvíľu ostaneme ležať, nehybne, ako posledná fotografia. Je zvláštne prerušiť takúto chvíľu, pretože všetky príbehy vo mne prúdia, pletú sa emócie a píšu sa príbehy. Nie však ťažkopádne, dramaticky. Skôr ľahko a bez zbytočných trápnosti.
V takej istej nálade sa postupne pozviechame zo zeme a o malú chvíľu už sedíme oproti sebe v tureckom sede, jeme čínske jedlo a pijeme biele víno zo zbierky Adamovho otca, ktoré mu pri poslednej návšteve potiahol. Rozpráva mi o ľuďoch z tých fotografií, o ich životoch a príbehoch. Uvedomím si, že Adam je istým spôsobom moja večná múza. Spomeniem si na vlastný výrok o múzach a ich odchodoch. Ako ich musíme sem-tam nechať odísť, zažiť sucho a tmu, bezradnosť, aby sme videli ich svetlo hneď, ako sa začnú blížiť späť.
„Som rada, že si doma,“ donútim sa k vysloveniu tejto úprimnosti napriek nezmyselnému no istému strachu.
„Som rád, že som s tebou. Som rád, že si rada,“ na moment sa odmlčí, odrazu sa na mňa prudko pozrie: „Nehýb sa!“ vyhŕkne. V taške vyloví fotoaparát. Keď zbadám, ako ho zapína a mieri priamo na moju tvár, okamžite ho chcem zastaviť: „Adam, nié, ja nie som dobrá v pózovaní.“
„Veď sa ti moje fotky páčia, dôveruj mi trocha. Ak to bude zlé, prestanem.“ Podvolím sa, čo mi ostáva. Ukáže štúdio vo vedľajšej miestnosti. Je naozaj krásne. Všetko tam vyzerá veľmi profesionálne. A Adam zasa vyzerá odhodlane. Pýtam sa ho, čo mám robiť a ako sa mám tváriť. On mi trpezlivo odpovedá, nastavuje, otáča, rozpráva mi vtipy, aby som sa smiala prirodzene. Po chvíli zo mňa opadne tréma a ja si začnem celý proces užívať. Fotoaparát šťuká, v pozadí hrá hudba z filmu If I Stay, ktorý sa kedysi stal našim spoločným Guilty Pleasure. Postupne zisťujem, že sa cítim skutočne DOBRE a to aj napriek tomu, že robím niečo veľmi nezvyčajné pre moju osobnosť. A keď sa neskôr dívam na svoju tvár na monitore, páči sa mi to. Usmievam sa a chcem sa Adamovi poďakovať. Nie len za pekné fotky, skôr za to, že mi dal tento pocit, pocit že vyzerám dobre, že sú tie fotky skutočne pekné aj vďaka tomu, že som na nich práve ja.
„Spokojná?“
„Veľmi.“
„Hovoril som ti,“ žmurkne na mňa. „Tereza, ešte je tu niečo..“ na chvíľu sa odmlčí a hladí do zeme.
Veľmi sa snažím presvedčiť samú seba, že nepríde nejaká katastrofa, ale jeho postoj, pohľad a tieto slová ma presviedčajú skôr o opaku. Opatrne chytí moju ruku. Opatrne chytí aj druhú. S mojou dlaňou v tej jeho prudko zatočí kolieskom na reproduktore. Hudba okamžite naberie na intenzite a my sa začneme hýbať v jej rytme. Uprostred cudzej miestnosti sme si vytvorili vlastný malý svet, ktorý sa vynorí aj v spomienkach kedykoľvek im dovolím vrátiť sa. Adam spieva skutočne hrozne. Ale mne to nevadí.
~ ´I´m easy like MONDAY morning´, Easy, Sky Ferreira ~
Snaží sa vlastnou interpretáciou a prispôsobenými slovami prekričať úžasnú verziu kultovej piesne. Hýbeme sa po vlastnom parkete. Jedna melódia strieda druhú, nohy sa nám prepletajú, ruky sa hýbu po chrbte a tvári. Konečne má vytúžené strnisko, o ktorom sníval celú strednú. Ja sa stále červenám, ako to bolo počas strednej. V duchu si hovorím, ako o tomto momente budem písať hádam do konca života. Aj keď je to absurdné, stále ma neopúšťa ten neznámy POKOJ. Chcela by som ho prekaziť toľkými slovami, ale nespravím to. Dúfam, že na to bude ešte dosť času. A hoci viem, že nikdy nepoviem všetko, čo si nosím v mysli či na duši, tentokrát nesmiem odísť bez odpovedí, tentokrát sa musím spýtať.
„Adam...?“ opatrne, celkom potichu začnem. Nesmelo.
„Môžem prvý?“ prekvapí ma otázkou, pri ktorej sa mi pozrie do očí. Neviem, či ma z miery vyviedla tá otázka alebo ten pohľad, ale podvedome si sadnem spať na matrace. Sedí celkom blízko oproti mne, no stále ma drží za ruku.
„Tereza, mám ťa rád.“ Skvelý začiatok, naozaj náramný, ALE... napriek výslovnému embargu môj mozog opäť začne tvoriť nekonečné scenáre. For goodness´sake, pokračuj už!
„Mám ťa skutočne rád. Ale to nie je jediný dôvod, prečo som ti dnes ukázal tento koncept foto-príbehov. Vážim si ťa. Vážim si ťa tak ľudsky, vieš, ako človeka, ako priateľa...Nie! Teda, áno! Nechcem, aby to vyznelo ako Friendzone,“ musím sa uškrnúť. Vyznelo to totiž presne tak. On však pokračuje: „Vážim si tvoje nápady a kreativitu. Mám to rád, mám rád to, ako vidíš ľudí, ako vnímaš ich príbehy a...“ tvárim sa asi nechápavo, keďže sa zasekne. Nie, že by sa to dobre nepočúvalo, len zatiaľ absolútne nerozumiem, prečo mi to všetko hovorí.
„O pár mesiacov odchádzam späť do Talianska, na nejaký čas,“ hlas má pevný, no tichý, zato ja žiaden nenachádzam. Odvrátim zrak, neviem, čo mu mám povedať. Veď prečo by tu ostával?
„Tereza, mám ťa rád.“
„To už si raz povedal,“ prinútim sa sucho odvetiť. Hneď, ako tieto slová opustia moje ústa, viem, že nezneli ani trocha nezaujato, ani trocha sucho.
„Viem. Neviem.. ako ti to mám povedať. Ide o to, že mám pre teba ponuku. To, čo si dnes videla je len hrubý náčrt veľkého dokumentárno-populárneho cestovateľského denníka. O takýto projekt prejavili záujem Milánske kultúrne centrá a pri rozpočte, ktorý som im predostrel mi sľúbili, že ho pretlačia aj do ďalších miest. Je to to, čo som hľadal. Je to to, čo ma baví. Je to to, čo som vždy chcel! Každopádne, viem, že som niekedy pako a musel som sa trepať až do Talianska, aby som pochopil to, o čom si písala v jednej z tvojich poviedok... že niekedy musíme svoju múzu stratiť a cítiť tmu a chlad, bezradnosť, aby sme videli jej svetlo hneď, ako sa bude vracať. Ja už to viem, už vidím to svetlo, skutočne, Tereza. Musíš mi veriť, musíš mi uveriť. Ja... viem, že som moták. Viem, že ti neponúkam takmer nič, okrem seba a svojich hlúpych nápadov, ale musím sa ťa opýtať, Tereza, pôjdeš so mnou do Talianska?“ uprene sa na mňa díva. Všetky slová mi uviazli v hrdle. Jeho oči sú zabodnuté do tých mojich a hľadajú každý drobný náznak. „Počuj, asi by si mala teraz pre zmenu niečo povedať ty...“
„Adam, ja... prečo mám ísť s tebou?“ vyjachtám zo seba napokon.
„To je predsa jasné, si moja múza. Ty píšeš, ja fotím. Ty tvoríš príbeh, ja ho zachytím. Ty si milá a ja som drzý. Ty dostaneš nápad a ja ho zrealizujem. Okrem toho, keď som ti v ateliéri spravil fotky, s ktorými si bola spokojná, aký fotky ti spravím v Taliansku!! Iba s tebou môžem naozaj dosiahnuť ciele, stúpať. Spoločne, Tereza, spoločne môžeme stúpať až ku hviezdam.“
Jeho reči sú kúzelné a keby sa ma na to spýtal pred pár rokmi, nepremýšľala by som ani sekundu. Keď som bola mladšia mala som ohromné sny. Sny o cestovaní, spoznávaní, kultúrach a ľuďoch. Nociach aj ránach, farbách a vetroch. Známych aj neznámych vôňach. Ale časom vône vyprchali a ja som uviazla vo svojom upratanom byte dúfajúc, že nájdem vášeň vo pravidelnom rytme života, kam sa ma snažili napasovať okolnosti. No okolnosti. Kašľať! Správne, kašľať okolnosti.
 „Poznáš ma, neviem ti nič sľúbiť. Dovoľ mi ukázať ti, čo mám rád, čo ma tvorí. Spoznáš nové miesta, ochutnáš skvelé víno a budeme sa kúpať za svitu mesiaca, aký tu nemáš šancu uvidieť! Kúpim ti pohľadnicu v každom starom stánku so suvenírmi a všetky pošleme na tvoju adresu tu doma a keď sa neskôr vrátime, všetky si ich spoločne prečítame. Naučím ťa fotiť na film a ty budeš písať z nášho malého bytu v centre mesta. Budeš krásna, keď sa prebudíš na vôňu kávy a ja budem šťastný, keď ma prídeš pozrieť počas obednej prestávky do ateliéru. A potom, večer, pri otvorenom okne za zvukov cikád a tečúcej fontány, vyberieme fotky na ďalšiu výstavu. A ku každej napíšeš príbeh. Všetko toto chcem zažiť, nechcem sa tam vrátiť sám, nechcem sa tam vrátiť bez teba. A ak je príliš neskoro, ak som to zmeškal, dovoľ mi vrátiť čas! Len mi, prosím, nepovedz nie.“
Keby mi toto povedal predtým, neváhala by som. Keby mi toto povedal predtým, nevážila by som si to.

„Teraz, alebo nikdy,“ zašepkám si pre seba.
A všetky tie nudné synchronizované dni a tiché noci sa rozfúkajú v pozadí a ostane ticho. Ticho a biely papier, kam postupne napíšeme mestá, mená, jedlá a chute. Mladší nebudeme. Teraz, keď sme zmeškali všetky správne chvíle, keď moje sklamania prekonali všetky očakávania, keď už nie je čas na impulzívne rozhodnutia a zodpovednosť je ako puto, keď sa všetky odpovede zdajú detinské a nezrelé, keď je všetko proti a tiene budúcnosti topia všetky sny, cez všetky odkazy na stenách a záložky v knihách sa neovládneme. A po všetkom tom čase majú tieto slová konečne šancu na pravdu.
A v tejto novej, odvážnej a neistej pravde prikývnem. Možno som tým zmenila svoj život. Možno toto je tá rutina, na ktorú čaká moja duša. Rutina bez pravidiel, denne nová. Na zemi. Uprostred cudzej miestnosti, kde sme si len pred malou chvíľou vytvorili vlastný svet. A ten nás presiahol, pohltil a odrazu siaha až do Talianska. Možno až na kraj sveta, ak budeme chcieť.
~ ´Cause if we don´t leave this town we might never make it out. I was not born to drown, baby come on!´, Sleep On The Floor, The Lumineers ~
                                                                                                                                                   blue

Komentáre