#5
Tami, Ema aj Naty, všetky moje najlepšie priateľky
ma vyprevádzali z bytu, kvôli čomu mám pocit, že sa má udiať niečo
dôležité. A tá úprimná, čistá, dievčenská, snílkovská časť môjho JA tak
veľmi túži, aby som sa tomuto pocitu oddala, zatiaľ čo tá opačná, realistická
a možno až krutá časť, ma presviedča o opaku. Uvedomujem si, že sa
snažím len chrániť samú seba pred istým sklamaním a vplyv mojich extrémne
nedočkavých kamarátok tejto bezútešnej vojne môjho vnútra nijako nepomáha.
A tak ako rozpoltený barokový človek opúšťam steny bezpečia a kráčam
na koniec ulice k ateliéru, kde máme dohodnuté stretnutie.
Je 36 minút po siedmej. O minútu presne sa máme
stretnúť. Zvažovala som, či nebudem pár minút meškať, tak dievčensky, klasicky.
Potom som si to rozmyslela, aby nedajbože nemal pocit, že je to date. Nie je. Aspoň si to myslím, aspoň
si to nahováram. Nekonečná vojna môjho vnútra a emócií akoby opustí moje
telo a stane sa mimotelovou časťou môjho Ja. Toto sa udeje presne
v tom momente, ako spoza rohu vykukne Adamova strapatá hlava. Chodieva
neskoro. Prišiel načas. Musím sa usmiať. Uvedomujem si, že tomuto povšimnutia
nehodnému faktu prikladám priveľkú váhu, ale keďže tento vnútorný konflikt už
opustil moju hlavu, ignorujem ho, akoby ani nebol.
„Ahoj,“ potmehúdsky sa uškŕňa a zahasí cigaretu.
„Ahoj,“ hryziem si do spodnej pery. Taká hlúposť. TAKÁ HLÚPOSŤ.
„Si presný.“
„Tešil som sa.“
Hlúpo sa zasmejem, ako školáčka. Ach, musím sa
nejako naučiť správať sa normálne. Aj pri Adamovi. Odkedy je späť, odkedy sme
sa znova stretli, od piatku sa správam ako pojašená pubertiačka. Nepristane mi
to.
„Takýto smiech ti pristane. Dlho som ho nevidel.“
Moc mi nepomáha.
„Kam máme namierené?“ spýtam sa, keďže stále stojíme
na mieste stretnutia.
„Hm..“ povie, teda zamrmle a ja len hádam, čo
takéto Hm... znamená. Samozrejme, mi moja hlava v okamihu
vytvorila asi dvanásť rôznych významov a ku každému tri scenáre
pokračovania tohto stretnutia a žiaden z nich nebol ani prinajmenšom
uspokojivý či hrejivý.
„Môžem ťa pozvať do kina?“
„Čo?“ takýto scenár som v zásuvke nemala.
„Do môjho súkromného kina na môj súkromný film,“
slová vyslovuje rozhodne.
„Do kina,“ zopakujem stále trocha pochybne.
„Čo sa toľko čuduješ, normálne ťa pozývam do kina.“
Bez dlhšieho premýšľania kývne hlavou. Zakazujem si vytvárať ďalšie scenáre!
Veď celkom evidentne som v tejto situácií skutočne bizarný scenárista.
„Popŕcha, tak šup dnu, dúfam, že si si to
nerozmyslela...“ pokrútim hlavou a čakám, kým odomkne zámok ateliéru. Tak toto je to „súkromné kino“!
„Ladies first.“ Vojdem dovnútra. Cítim príjemnú vôňu
aviváže, čerstvo vytlačených fotografií a... kvetov? Hľadám ich pohľadom. Stoja
na drevenom stole v rohu miestnosti vedľa veľkého sivého kresla. Zátišie
je pohodlné už len na pohľad.
„Tie sú pre teba,“ povie Adam, keď pochopí, že som
si všimla kvety. Poďakujem sa a ďalej skúmam priestor, ktorý poznám iba
z ulice. Dve biele steny, dve vyplnené vysokými oknami, dva písacie stoly
otočené oproti sebe. Oproti bielej stene stojí premietačka a mne pomaly
dochádza, ako budeme pozerať film.
„Objednal som čínu, dúfam, že si nejedla,“ hovorí mi
s absolútnou ľahkosťou a ja viem, že si užíva vlastnú kontrolu nad
situáciou. A viem aj to, že mi to vlastne neprekáža. Sadnem si do
pohodlného šedého kresla a s hlavou opretou o opierku sledujem, ako
zapína počítač aj projektor.
So zatajeným dychom hľadím na bielu stenu
a čakám, čo sa stane. Viem, aký má talent. Viem, že dokáže skrze fotografie
oživiť svet, ktorý sa za nimi skrýva a tak rozpráva príbehy ľudí, ktorí sa
na ten malý moment stanú tými najbližšími na celučičkom svete. A okrem
toho, vždy ma jeho zábery dokážu dojať k slzám. Neviem, čím to je. Možno
tým, že Adama poznám a hľadám v každej fotke ten jeho príbeh, jeho
motiváciu, jeho múzu. Dokonca s myslím, že sa mi to celkom často aj
podarí. Veď mnohé moje poviedky či krátke prózy sú inšpirované práve jeho
fotografiami.
„aha! Je tu donáška, prosím, vybavíš to? Všetko je
zaplatené, stačí to len vziať,“ žmurkne na mňa a opäť sa cítim ako
teenagerka. Vybehnem na ulicu. Medzičasom sa poriadne rozpršalo, no dážď mám
rada. Ten Aprílový obzvlášť. Pred ateliérom sa už o auto donáškovej služby
opiera sympatický mladý chalan. Podávam mi tri krabice plné jedla. Toto nemáme šancu zjesť. „Ďakujeme za
vašu objednávku a želáme vám dobrú chuť. Pekný večer,“ odrapká naučene, no
kým nastúpi do auta a odfrčí preč, neodpustí si ešte jeden veľavravný
pohľad, ktorý jasne hovorí, že on predsa dobre vie, čo sa tam bude diať. Ehm, myslím, že v skutočnosti nemá
ani šajnu. Nevadí. Nechám ho v mylnej domnienke a s krabicami sa
vraciam dovnútra.
„Tak, všetko je pripravené, dúfam, že aj ty si
pripravená!“ Adam stojí uprostred miestnosti, vedľa obrovského matraca, ktorý
sa tam od neviemkiaľ zjavil, kým som bola vonku. Je na ňom množstvo
pohodlných vankúšov. Naznačí mi, aby som jedlo položila na stôl. Podáva mi
pohár s vínom, štrngáme si. Na čo pripíjame? To sa nikto nespýta. Nie vždy
treba prípitok vysloviť nahlas. Na čo pripíjame sa možno dozvieme až na konci
večera, až v noci. Odpijem si z príjemne trpkého vína a so
zvláštnym záujmom sledujem, ako Adam robí to isté.
„Ľahni si.“
Ľahnem si vedľa neho.
„Pripravená?“
„Kedykoľvek.“
Na strope sa objaví prvý záber. Starý dom
s veľkolepými dverami a drobným balkónom, na ktorom je jeden kvetináč
s ružovými kvietkami. S prvou snímkou počujem aj prvé tóny pesničky,
ktorá hrá v pozadí. Pred očami sa mi mihajú obrazy, snímky, krátke zábery,
postavy ožívajú a rozprávajú príbeh. Viem, že skutočný je iný. Viem, že
pre mňa je iný, ako pre Adama. A tak sa mi to páči. Veľmi si chcem zapamätať
všetky vnemy, všetky pocity nápady a myšlienky.
~ ´Can I be close to you? ´, Bloom, The Paper Kites ~
Moje zaujatie predstavením, ktoré sa odohráva pred
mojimi očami aj v mojom vnútri sa strojnásobí v momente, ako ma Adam
skutočne chytí za ruku. A hoci viem, že nič netrvá naveky, pre mňa je táto
chvíľa zosobnením nekonečného pokoja. Po dlhom čase sa cítim SPRÁVNE.
Na stene sa zrkadlí séria obrazov staršieho pána.
Šediny ako metafora Skúsenosti. Tak to Adam myslel? Krátke video, maličký
rozhovor, tečúca taliančina a malé titulky. A raz si konečne príbeh
za fotografiou nemusím domýšľať. Som ohromená konceptom, ktorý sa zopakuje
s mladou mamičkou a trinásťročným strapatým chlapom. Portrét, príbeh,
fotografie z bežných dní. Dej.
Napokon sa pohyb na strope spomalí, až celkom
zastane. Chvíľu ostaneme ležať, nehybne, ako posledná fotografia. Je zvláštne
prerušiť takúto chvíľu, pretože všetky príbehy vo mne prúdia, pletú sa emócie
a píšu sa príbehy. Nie však ťažkopádne, dramaticky. Skôr ľahko a bez
zbytočných trápnosti.
V takej istej nálade sa postupne pozviechame zo
zeme a o malú chvíľu už sedíme oproti sebe v tureckom sede, jeme
čínske jedlo a pijeme biele víno zo zbierky Adamovho otca, ktoré mu pri
poslednej návšteve potiahol. Rozpráva mi o ľuďoch z tých fotografií,
o ich životoch a príbehoch. Uvedomím si, že Adam je istým spôsobom moja večná múza. Spomeniem si na vlastný
výrok o múzach a ich odchodoch. Ako ich musíme sem-tam nechať odísť,
zažiť sucho a tmu, bezradnosť, aby sme videli ich svetlo hneď, ako sa začnú
blížiť späť.
„Som rada, že si doma,“ donútim sa k vysloveniu
tejto úprimnosti napriek nezmyselnému no istému strachu.
„Som rád, že som s tebou. Som rád, že si rada,“
na moment sa odmlčí, odrazu sa na mňa prudko pozrie: „Nehýb sa!“ vyhŕkne.
V taške vyloví fotoaparát. Keď zbadám, ako ho zapína a mieri priamo
na moju tvár, okamžite ho chcem zastaviť: „Adam, nié, ja nie som dobrá
v pózovaní.“
„Veď sa ti moje fotky páčia, dôveruj mi trocha. Ak
to bude zlé, prestanem.“ Podvolím sa, čo mi ostáva. Ukáže štúdio vo vedľajšej
miestnosti. Je naozaj krásne. Všetko tam vyzerá veľmi profesionálne.
A Adam zasa vyzerá odhodlane. Pýtam sa ho, čo mám robiť a ako sa mám
tváriť. On mi trpezlivo odpovedá, nastavuje, otáča, rozpráva mi vtipy, aby som
sa smiala prirodzene. Po chvíli zo mňa opadne tréma a ja si začnem celý
proces užívať. Fotoaparát šťuká, v pozadí hrá hudba z filmu If
I Stay, ktorý sa kedysi stal našim spoločným Guilty Pleasure. Postupne
zisťujem, že sa cítim skutočne DOBRE a to aj napriek tomu, že
robím niečo veľmi nezvyčajné pre moju osobnosť. A keď sa neskôr dívam na
svoju tvár na monitore, páči sa mi to. Usmievam sa a chcem sa Adamovi
poďakovať. Nie len za pekné fotky, skôr za to, že mi dal tento pocit, pocit že
vyzerám dobre, že sú tie fotky skutočne pekné aj vďaka tomu, že som na nich
práve ja.
„Spokojná?“
„Veľmi.“
„Hovoril som ti,“ žmurkne na mňa. „Tereza, ešte je
tu niečo..“ na chvíľu sa odmlčí a hladí do zeme.
Veľmi sa snažím
presvedčiť samú seba, že nepríde nejaká katastrofa, ale jeho postoj, pohľad
a tieto slová ma presviedčajú skôr o opaku. Opatrne chytí moju ruku.
Opatrne chytí aj druhú. S mojou dlaňou v tej jeho prudko zatočí
kolieskom na reproduktore. Hudba okamžite naberie na intenzite a my sa
začneme hýbať v jej rytme. Uprostred cudzej miestnosti sme si vytvorili
vlastný malý svet, ktorý sa vynorí aj v spomienkach kedykoľvek im dovolím
vrátiť sa. Adam spieva skutočne hrozne. Ale mne to nevadí.
~ ´I´m easy like MONDAY morning´, Easy, Sky Ferreira ~
Snaží sa vlastnou interpretáciou a prispôsobenými
slovami prekričať úžasnú verziu kultovej piesne. Hýbeme sa po vlastnom parkete.
Jedna melódia strieda druhú, nohy sa nám prepletajú, ruky sa hýbu po chrbte
a tvári. Konečne má vytúžené strnisko, o ktorom sníval celú strednú.
Ja sa stále červenám, ako to bolo počas strednej. V duchu si hovorím, ako
o tomto momente budem písať hádam do konca života. Aj keď je to absurdné,
stále ma neopúšťa ten neznámy POKOJ.
Chcela by som ho prekaziť toľkými slovami, ale nespravím to. Dúfam, že na to
bude ešte dosť času. A hoci viem, že nikdy nepoviem všetko, čo si nosím
v mysli či na duši, tentokrát nesmiem odísť bez odpovedí, tentokrát sa
musím spýtať.
„Adam...?“ opatrne, celkom potichu začnem. Nesmelo.
„Môžem prvý?“ prekvapí ma otázkou, pri ktorej sa mi
pozrie do očí. Neviem, či ma z miery vyviedla tá otázka alebo ten pohľad,
ale podvedome si sadnem spať na matrace. Sedí celkom blízko oproti mne, no
stále ma drží za ruku.
„Tereza, mám ťa rád.“ Skvelý začiatok, naozaj náramný, ALE... napriek výslovnému embargu môj
mozog opäť začne tvoriť nekonečné scenáre. For goodness´sake, pokračuj už!
„Mám ťa skutočne rád. Ale to nie je jediný dôvod,
prečo som ti dnes ukázal tento koncept foto-príbehov. Vážim si ťa. Vážim si ťa
tak ľudsky, vieš, ako človeka, ako priateľa...Nie! Teda, áno! Nechcem, aby to
vyznelo ako Friendzone,“ musím sa
uškrnúť. Vyznelo to totiž presne tak. On však pokračuje: „Vážim si tvoje nápady
a kreativitu. Mám to rád, mám rád to, ako vidíš ľudí, ako vnímaš ich
príbehy a...“ tvárim sa asi nechápavo, keďže sa zasekne. Nie, že by sa to dobre
nepočúvalo, len zatiaľ absolútne nerozumiem, prečo mi to všetko hovorí.
„O pár mesiacov odchádzam späť do Talianska, na
nejaký čas,“ hlas má pevný, no tichý, zato ja žiaden nenachádzam. Odvrátim
zrak, neviem, čo mu mám povedať. Veď prečo by tu ostával?
„Tereza, mám ťa rád.“
„To už si raz povedal,“ prinútim sa sucho odvetiť.
Hneď, ako tieto slová opustia moje ústa, viem, že nezneli ani trocha nezaujato,
ani trocha sucho.
„Viem. Neviem.. ako ti to mám povedať. Ide
o to, že mám pre teba ponuku. To, čo si dnes videla je len hrubý náčrt
veľkého dokumentárno-populárneho cestovateľského denníka. O takýto projekt
prejavili záujem Milánske kultúrne centrá a pri rozpočte, ktorý som im
predostrel mi sľúbili, že ho pretlačia aj do ďalších miest. Je to to, čo som
hľadal. Je to to, čo ma baví. Je to to, čo som vždy chcel! Každopádne, viem, že
som niekedy pako a musel som sa trepať až do Talianska, aby som pochopil
to, o čom si písala v jednej z tvojich poviedok... že niekedy
musíme svoju múzu stratiť a cítiť tmu a chlad, bezradnosť, aby sme videli
jej svetlo hneď, ako sa bude vracať. Ja už to viem, už vidím to svetlo,
skutočne, Tereza. Musíš mi veriť, musíš mi uveriť. Ja... viem, že som moták.
Viem, že ti neponúkam takmer nič, okrem seba a svojich hlúpych nápadov, ale
musím sa ťa opýtať, Tereza, pôjdeš so mnou do Talianska?“ uprene sa na mňa
díva. Všetky slová mi uviazli v hrdle. Jeho oči sú zabodnuté do tých
mojich a hľadajú každý drobný náznak. „Počuj, asi by si mala teraz pre
zmenu niečo povedať ty...“
„Adam, ja... prečo mám ísť s tebou?“ vyjachtám
zo seba napokon.
„To je predsa jasné, si moja múza. Ty píšeš, ja
fotím. Ty tvoríš príbeh, ja ho zachytím. Ty si milá a ja som drzý. Ty
dostaneš nápad a ja ho zrealizujem. Okrem toho, keď som ti v ateliéri
spravil fotky, s ktorými si bola spokojná, aký fotky ti spravím
v Taliansku!! Iba s tebou môžem naozaj dosiahnuť ciele, stúpať.
Spoločne, Tereza, spoločne môžeme stúpať až ku hviezdam.“
Jeho reči sú kúzelné a keby sa ma na to spýtal
pred pár rokmi, nepremýšľala by som ani sekundu. Keď som bola mladšia mala som
ohromné sny. Sny o cestovaní, spoznávaní, kultúrach a ľuďoch. Nociach
aj ránach, farbách a vetroch. Známych aj neznámych vôňach. Ale časom vône
vyprchali a ja som uviazla vo svojom upratanom byte dúfajúc, že nájdem
vášeň vo pravidelnom rytme života, kam sa ma snažili napasovať okolnosti. No
okolnosti. Kašľať! Správne, kašľať okolnosti.
„Poznáš ma,
neviem ti nič sľúbiť. Dovoľ mi ukázať ti, čo mám rád, čo ma tvorí. Spoznáš nové
miesta, ochutnáš skvelé víno a budeme sa kúpať za svitu mesiaca, aký tu
nemáš šancu uvidieť! Kúpim ti pohľadnicu
v každom starom stánku so suvenírmi a všetky pošleme na tvoju adresu
tu doma a keď sa neskôr vrátime, všetky si ich spoločne prečítame. Naučím
ťa fotiť na film a ty budeš písať z nášho malého bytu v centre
mesta. Budeš krásna, keď sa prebudíš na vôňu kávy a ja budem šťastný, keď
ma prídeš pozrieť počas obednej prestávky do ateliéru. A potom, večer, pri
otvorenom okne za zvukov cikád a tečúcej fontány, vyberieme fotky na
ďalšiu výstavu. A ku každej napíšeš príbeh. Všetko toto chcem zažiť,
nechcem sa tam vrátiť sám, nechcem sa tam vrátiť bez teba. A ak je príliš
neskoro, ak som to zmeškal, dovoľ mi vrátiť čas! Len mi, prosím, nepovedz nie.“
Keby mi toto povedal predtým, neváhala by som. Keby
mi toto povedal predtým, nevážila by som si to.
„Teraz, alebo nikdy,“ zašepkám si pre seba.
A všetky
tie nudné synchronizované dni a tiché noci sa rozfúkajú v pozadí
a ostane ticho. Ticho a biely papier, kam postupne napíšeme mestá,
mená, jedlá a chute. Mladší nebudeme. Teraz, keď sme zmeškali všetky
správne chvíle, keď moje sklamania prekonali všetky očakávania, keď už nie je
čas na impulzívne rozhodnutia a zodpovednosť je ako puto, keď sa všetky
odpovede zdajú detinské a nezrelé, keď je všetko proti a tiene
budúcnosti topia všetky sny, cez všetky odkazy na stenách a záložky
v knihách sa neovládneme. A po všetkom tom čase majú tieto slová
konečne šancu na pravdu.
A v tejto novej, odvážnej a neistej pravde
prikývnem. Možno som tým zmenila svoj život. Možno toto je tá rutina, na ktorú
čaká moja duša. Rutina bez pravidiel, denne nová. Na zemi. Uprostred cudzej
miestnosti, kde sme si len pred malou chvíľou vytvorili vlastný svet.
A ten nás presiahol, pohltil a odrazu siaha až do Talianska. Možno až
na kraj sveta, ak budeme chcieť.
~ ´Cause if we don´t leave this town we might never make it out. I was not born to drown, baby come on!´, Sleep On The Floor, The Lumineers ~
blue
Komentáre
Zverejnenie komentára