Zbaliť sa a odísť alebo ako sny ožívajú.


-Prosím, odíďme. Utečme niekam preč.
-A kam?
-To neviem. Hocikam. Nemusí to byť ďaleko. Niekde kde je pekne.
-A to je kde?
-No, všade, kde počuť ráno vtáčí spev. Ale nie taký otravný, ale ten jemný hlások, čo ťa nezobudí, ale pri raňajkách na terase dotvorí šum stromov. Práve tie a ešte vôňa slnka hovoria každé ráno nový príbeh. A slnko nepáli, iba hreje. Ohrieva srdcia aj sviežu vodu v potoku, kadiaľ vedie cesta. Okolo nej rastú púpavy.
-Prečo púpavy?
-Tie nikto z mesta nemá rád. Trhajú ich ako burinu zo smiešne upratanej záhrady, pritom tú burinu, čo im narástla v duši si ani len nevšimnú.
-Dobre. A okrem púpav?
-Ešte sedmokrásky. A veľmi skoro na jar snežienky. Ale tie až pri lese. Až za hájom, kde pozorujeme, ako kvitnú stromy na jar, ako zelenejú marcom a aprílom voňajú. Aj v daždi voňajú. Tak počkáme do leta. A v lete v háji spievame a spíme pod stromami. Všetko je tam blízko, nikdy nie si osamelí, no nič ťa neruší. Keď píšeš a na chvíľu prestaneš, nikto ti neukradne myšlienku. Poobzeráš sa a nájdeš ďalšiu. Alebo zbehneš k studni. Tej pri soche Panny Márie. Dáva pozor na vodu, na život. Tvoj, môj. Jej dlane otočené k nášmu svetu dávajú ti požehnanie a potom cez pole prídeš až do dediny. V malom obchode kúpiš domáci med a čerstvý chlebík. Na námestí sa pristavíš pri chlapcoch, čo hrajú futbal. Chvíľu si kopeš s nimi a o mesiac ich pozývaš pravidelne na zmrzlinu. V sobotu. Sedíte na lavičke a rozprávate sa. Oni ti hovoria o škole, snoch a túžbach. Kladú ti otázky a ty trpezlivo odpovedáš aj na tie zvedavé, aj na tie nezmyselné. Pre teba má totiž každá otázka zmysel, ak dostane odpoveď. A robíš to iba tak, z lásky. Potom sa s nimi rozlúčiš a po ceste domov sa ešte zastavíš u starenky, čo býva na konci dediny. Rád ju počúvaš, vtedy a úlohy vymenia a trpezlivo odpovedá ona tebe. Hovorí ti príbehy a ty v nich vždy nájdeš nové, skryté tajomstvá múdrej duše. Doma ich potom premeníš na písmená a ja ich oddane čítam. A potom je nedeľa. Vtedy raňajkujeme na terase a na stole máme kvety. Zdobia čisto biely obrus. Na chlieb natieraš maslo a med. Sladké zlato sa nám rozplýva na jazyku a ty sa chceš smiať. Smejeme sa často. Nie len v nedeľu. Ale v nedeľu si čítame rozprávky. Krátke aj dlhé. Vymýšľame im nové konce a pokračovania. Potom ich v pondelok v škole hovorím svojim žiakom. Tiež sa smejú, hoci je pondelok. 
A v stredu im nosím koláč. Vždy iný, no najradšej majú jablkový. Potom prídeš po mňa a spoločne kráčame domov. Stmieva sa a požičiaš mi sveter. Vonia ako ty. Vonia ako pokosená tráva, citrónová šťava a jazmín. A v stredu večer tak voniam aj ja. Voniam a padá na nás súmrak. Niekedy si myslím, že sa bude báť, ale ty mi vždy povieš, aby som sa nebála, vraj mesiac na nás dáva pozor. A ja viem, že máš pravdu. Bezstarostne kráčame, pred nami sa vlní šíre pole a nad sú hviezdy. Naozajstné, hviezdy, ktorých drobné, no významné svetlo nepohltia žiadne pouličné lampy ani žiariace budovy, prosto naozaj svietia nad nami. Niekedy sa na ne zadívam a potknem sa. Vtedy ma chytíš a trocha sa mi smeješ. Zaspievaš kúsok z pesničky kúsok z ódy na rod skál od Mira Žbirku a vtedy sa zasa smejem ja. A takto so smiechom prídeme až domov, kde je teplo a čaj a vôňa škorice. Taká je naša streda.
-A čo štvrtok?
-Štvrtok? To je jasné, ráno piješ silnú kávu. Dopoludnia ešte zelený čaj a vyšťavený pomaranč. Píšeš. A niekedy niečo vyrobíš z dreva. To potom daruješ chlapcom a tí zasa dievčatám. A ešte ideš na poštu. Posielaš pohľadnice a dostávaš pohľadnice. Zo všetkých kútov sveta! Všetky nám visia na stene a keď je slnko takmer na konci svojej dennej cesty, krásne ich osvetľuje. Vtedy mám pocit, že sme všade boli, cítim všetky tie vône a.. možno sme aj všade boli. Možne sme už starý a preto si trpezlivý k malým chlapcom a preto som učiteľka, ktorá pečie svojim žiakom. Aj tak je to krásne. Veď med sa stále rozlieva v ústach a ty stále voniaš ako tráva, citrón a jazmín. Mám to rada.
-Ja mám rád horkú kávu, sladký čaj a tichý háj. Teba mám rád.
-Takže pôjdeš so mnou?
-Isteže, poďme teda.
-Poďme.
Mala ho rada. Nie pre to, že by s ňou navždy odišiel z rušného mesta do malej dedinky pri horách. V skutočnosti predsa nikam neutiekli, ostali ležať na teplom letnom asfalte. Tešila ju však už predstava, že sa tento malý raj aspoň na chvíľu stal skutočnosťou. Tešilo ju, že ju berie vážne, hoci iným by boli jej predstavy na smiech. Mala ho rada, pretože dával odpovede jej nezmyselným otázkam a veril v jej uletené sny. Zbožňovala jeho detailné predstavy o pekne a to, že ju nechcel meniť. Snívali veľké sny. Totiž, otázky potrebujú odpovede a sny krídla. Preto nie je zlé snívať vo veľkom. Nie je zlé snívať v NADveľkom, čo hraničí s možnosťami konštelácie hviezd na nebi. Veď čo ak iba pomyslenie na ten sen vzbudzuje v nás takú radosť, až máme pocit, akoby sme zažívali snové skutočnosti na vlastnej koži, naživo, tu. Vtedy nezáleží na tom, ako ďaleko predstavy siahajú, hlavne, že sa vnútri chveje radosť a skáče duša. To sa život veselí.
                                                                                                                                                 blue 
song suggestion/ One Last Dance/ Us The Duo
https://open.spotify.com/track/34p2uL1CvmaHn3uLfOKt8d?si=C7IfcVm-S3mfbzo8FOCpIA
https://www.youtube.com/watch?v=axnQugFtB0g


Komentáre