Iná, tvoja, svoja Shower Thoughts / Girls to Girls

Dnes som si spravila test, ktorého výsledkom mal byť súbor písmen, ktoré označujú moju osobnosť. Nerobila som si ho prvýkrát a som si stopercentne istá, že moje odpovede sa od posledného pokusu zmenili. Niekedy výraznejšie, niekedy menej výrazne. Možno by som svoje odpovede pred pár rokmi vôbec nespoznala, ale to je normálne, teda aspoň to za normálne pokladáme. Človek sa vyvíja, mení, dospieva, múdrie, z r e j e.  

Ale čo ak sa mením častejšie. Čo ak je stabilita mojej osobnosti ukotvená v jej nestabilite, teda v jej variabilnosti. Čo ak moje  j a  spočíva práve v slobodnej zmene.

Vôbec neviem, prečo by som mala mať rada vždy ten istý druh kávy. Prečo by som nemohla niekedy hodiť do seba tri espresá za jeden deň, niekedy, v tých badass momentoch, aj bez mlieka a na druhý deň si objednať veľké kapučíno, posypať si penu kokosovým cukrom a žiť si svoj hrejivý jesenný sen.

Niekedy sa sami chceme zaškatuľkovať, lebo sa nám to zrovna hodí: „Ja pijem iba filter.“ Lebo aj on to tvrdí a ja sa mu predsa chcem páčiť, takže chcem prirodzene zväčšovať kolónku Toto máme spoločné.
Lenže ja predsa mi-lu-jem to, že všetko môže byť každý deň inak, že ja môžem byť každý deň o trochu iná. Tak koho chcem oklamať?

Úprimnosť začína v našom vnútri. Keby som bola slávna a všetci by chceli počuť moje názory a odpovede na filozofické otázky, určite by sa ma niekto spýtal, čo by som odkázala svojmu mladšiemu ja. Samozrejme, nie je to prvýkrát, čo mi behá po rozume táto fantázia, že poskytujem interview slávnemu časopisu, alebo menej slávnemu, no o to čítanejšiemu na tému seba-rozvoj a vnútorná motivácia. Včera mi však konečne napadla tá správna odpoveď. Odkázala by som si jedno posolstvo a tým je:

Neklam samú seba.

Áno, je to presne táto veta. Možno o pár rokov zmením názor, možno ho zmením už zajtra, lebo taká raz som, no táto myšlienka sa mi zdala rovnako spásonosná aj včera, takže som presvedčená o tom, že na tom klamaní a vnútornej úprimnosti niečo bude. Svet totiž nikdy nebude celkom jednoduchý, nikdy nebude celkom ružový a to ani vtedy, ak si nasadíš tie najružovejšie okuliare s rámami v tvare srdiečka. Z vrchu bude vždy presvitať trocha toho ozajstného žltého slnka a keď prší, kvapky zarosia sklá a obraz aj cez tie najružovejšie okuliare bude zrazu rozmazaný.

Ak je normálne, aby sa moja osobnosť zmenila dozrievaním, prečo chcem dovoliť niekomu, aby ma definoval pár písmenami? Prečo je to vlastne pre mňa také dôležité? Súbor žiadnych písmen, súhrn silných a slabých stránok ani zoznam slávnych ľudí s rovnakými písmenami predsa neurčuje, aká sa dnes zobudím. Ak mám byť ja skutočne mnou, musím len ostať úprimná. Úprimná v prvom rade k sebe. Úprimná v tom, že potrebujem slobodu a že ak ju raz získam, musím si ju chrániť. Byť stotožnená s tým, že je v poriadku meniť svoj štýl a jeden deň prísť do školy v košeli a kabáte a na druhý deň si dať voľné rifle a obyčajný jednofarebný sveter s teniskami, sebavedome si jeden deň naniesť na pery výrazný rúž a na druhý deň sotva siahnuť po maskare, počas piatkového večera piť pivo a jesť pizzu a v sobotu si sadnúť s kamoškami do fancy podniku a popíjať vínko, zajedať ho čiernymi olivami a dievčensky trkotať o ženách Instagramu.
Pretože najčarovnejšia, najautentickejšia a najkrajšia som, keď som  s v o j a. Keď ma neobmedzuje predstava, že ľudia, že ja, by som sa nemala toľko meniť, že by som mala mať svoj štýl obliekania, piť stále tú istú kávu, chodiť do rovnakých podnikov, objednávať si iba veľké pivo alebo iba dva deci vína, nosiť iba biele tenisky, nikdy neprísť v lodičkách, alebo ich naopak nikdy nedať dole, každé ráno si robiť kašu alebo neraňajkovať vôbec, hlavne nestriedať sladké a slané raňajky, lebo to predsa človek v mojom veku už dávno nerobí, do denníka písať iba modrým tenučkým perom alebo používať iba poznámky v mobile, diár mať krásne usporiadaný, farebne odlíšený a vždy plný, nemať pohádzané jednotlivé udalosti v kalendári na mobile, na papierikoch v zošitoch a aj v papierovom diári, pretože tak predsa nemôžem byť zorganizovaná, mať presne zadelené, ktorou farbou v tom buď papierovom alebo elektronickom kalendári vyznačujem pracovné a ktorou voľnočasové aktivity, alebo v tom nemať žiaden systém, mať rada iba dlhé večery a teda nikdy neprejaviť únavu, alebo vstávať skoro za každých okolností, nosiť okuliare alebo šošovky, spať v ponožkách alebo výhradne bez nich, skriňu buď zatvárať alebo večne nechávať otvorenú, veci si zabúdať alebo mať vždy všetko na svojom mieste...

Lenže ja takto nefungujem. A odkedy som si to priznala, dýcha sa mi oveľa ľahšie. Tých pár písmeniek, ktoré popisujú moju osobnosť môže mnohé vysvetľovať, mnohé objasňovať a azda aj čosi definovať. No tú skutočnú moc definovať svoju osobu mám len ja sama. A preto ak sa ráno zobudím s nekonečnou chuťou na krupicovú kašu, nebude ma obmedzovať to, že som včera raňajkovala vajíčka a zajtra raňajky vôbec nestihnem. Preto si budem na pery nanáša fialový rúž s pocitom, že dnes sa naň cítim, že dnes som ja sebou s fialovým rúžom, čiernym svetrom a bielymi teniskami. A ak sa na druhý deň zobudím, oblečiem si šaty a pery si pretriem obyčajnou pomádou, nebudem sa na seba hnevať, nebudem si vyčítať, že som nestála, nebudem sa zlostiť, že si neviem udržať disciplínu v každodennom nosení rúžov, nebudem sa hanbiť, ak si občas nejakú báseň zapíšem iba do poznámok na mobile, nebudem si objednávať espreso, ak mám chuť na kávu s poriadne našľahaným mliekom, nebudem si viac robiť hlavu z toho, že si občas vlasy natočím a občas ani poriadne nerozčešem, nebudem sa trápiť pre ten sveter, čo som kedysi milovala a dnes si ho vôbec nechcem obliecť. Nebudem nič, čo nie som. Nebudem nikým, kým dnes nie som. A ak zajtra nebudem tým, kým som dnes, svet sa nezrúti. Svet bude stále a ja budem stále v ňom. Iba sa bude cítiť svojou. A v tom spočíva tá stabilita, ak budem denne sebou, je jedno, či má ruksak alebo kabelku, kabát alebo bundu, či pijem pivo alebo drink. 

Takže ak aj tvoja stálosť spočíva v slobodnej zmene, meň sa. Meň seba, alebo nemeň, no vždy v úprimnosti, nie pred svetom, pred sebou. Lebo tá úprimnosť je to tvoje svoje.

                                                                                                                                          blue