Doba cashu alebo spoveď Bratislavčanky
Shower Thoughts
Aj ty sa stále napokon musíš ponáhľaš? Tentokrát to však
nemyslím tak, že máš stále veľa práce, povinností a úloh, na ktoré nie je
dostatok času a tak sa ich snažíš vtisnúť do toho kratučkého úseku, ktorý
sa voláme „pracovný týždeň“. Toto je predsa skúsenosť asi každého jedného
z nás, že sa v istom bode ocitneme v časovej slučke povinností
a spánku. Teraz však hovorím o inom type náhlenia sa.
A čo s tým cashom? Aj ty používaš Apple pay? Lebo
ja neustále. Je to rýchle, praktické, pohotové. Vždy pripravená. Ale ak by ste
chceli vedieť, vo Vespe, La Putike a Výčape u Ernöho
sa platí iba v hotovosti. Pre niekoho nepodstatná info, no pre študenta
Bratislavčana otázka života a smrti. Takže nabudúce, keď pôjdeš večer do
mesta, zvýš svoj stupeň náhlenia sa na maximum a zastav sa ešte v bankomate,
lebo v tejto dobe ti pivo na sekeru nikto nedá. Lebo je doba cashu.
Som od rána doma, nemám školu dopoludnia a tak sa môžem
venovať rôznym aktivitám, ako je ranná jóga, ktorú napokon aj tak vymením za
pozeranie Telerána, alebo skôr záverečných tituliek Telerána, lebo vstanem až
počas poslednej reportáže. Pomaly si spravím raňajky, veď aj ja mám raz za čas
nárok v pokoji si vychutnať citrónovú vodu a kašu so škoricou. Je asi
10 hodín. Maska na tvár je základ produktívneho dňa, minimálne tak to tvrdia
lifestyle blogy, tak začne môj súkromný karneval, kde vystupujem ako tretia
fáza skrášľovacieho procesu (prvá je spánok a druhá ten pohár citrónovej
vody). Nasleduje ranná káva, o pol jedenástej, ehm, pri ktorej si pozriem jedno, dve, tri životne dôležité
a osobnosť formujúce videá (niekedy sú naozaj poučné a zaujímavé, ako
napr. toto: https://www.youtube.com/watch?v=b5ZESpOAolU ), alebo si vypočujem podcast. Pritom si v tváre zmyjem masku
a s pohľadom do zrkadla konštatujem, že tá, čo som použila pred
týždňom bola lepšia. Je jedenásť hodín a moje produktívne dopoludnie sa
zmenilo na selfcare session, čo
nemusí byť nutne negatívne, niekedy je to žiaduce ba vyslovene nutné!
Z domu potrebujem odísť najneskôr 15:20, aby som stihla
autobus, ktorým stihnem prísť na hodinu načas.
Ešte stihnem napísať pár strán seminárky, ktorú musím
odovzdať do konca týždňa (aj tak sa mi najlepšie pracuje v časovej
tiesni). Ponorím sa do písania, naozaj, a ani sa nenazdám, babka ma volá
dať si obed. Stále mám dosť času, veď koľko tak obyčajnému človeku trvá
pripraviť sa na odchod z domu? Pol hodinu? Tak pripočítajme Instagramové straty, daydreaming, prokrastináciu a bude to tak hodinka. Mám ešte dve, čistá
paráda.
Hahaha, ja neviem,
či je toto iba moja choroba, alebo je to problém, žien, alebo dnešnej
generácie, ale nech robím čokoľvek, žiaden časový úsek nie je dostatočne dlhý
na prípravu na odchod z domu. Nezáleží, či idem na tri dni alebo tri
hodiny, či odchádzam ráno alebo večer a či som predtým produktívna alebo
nie. VŽDY napokon nestíham. Napriek tomu, že budem preč až do večera, pred
snackom, ktorý by sa skutočne mohol hodiť, má prednosť výber oblečenia
a make-up. Tašku mám predsa zbalenú za sekundu... Omyl, vážení! Trvá to
oveľa dlhšie, pretože vždy si niečo zabudnem na poschodí, uvedomím si, že nemám
okuliare, potom nemám na ne obal, zabudla som na USB kľúč s prezentáciou,
takže behám hore-dole po schodoch, pri čom a mi absolútne rozstrapatia
vlasy, takže čas strávený česaním je vlastne stratený. Čo sa týka toho jedla,
niekedy si stihnem naplniť fľašu vodou, inokedy sa mi dokonca podarí, keď si
stále myslím, že mám kopu času, prichystať si kávu so sebou. Tú potom ako besná
schmatnem spolu s mobilom, kde mám spolovice nahratú hlasovku, ako
nestíham. A tu sa konečne dostaneme
k hlavnej myšlienke, k charakteru tohto nestíhania, ponáhľania sa. Vybehnem z domu a rýchlim
krokom, takmer klusom uháňam na zástavku. Pritom si okolo krku zamotávam šál,
v ruke zvieram keepcup, vyťahujem si slúchadlá a popritom sa snažím
dokončiť tú hlasovku ešte z kúpeľne. A vieš čo? Cítim sa dobre. Akčne prekračujem rozkopanú cestu, zadychčaná
zdravím susedu a do autobusu doslova naskakujem. Ešte za jazdy doklepnem
rúž a odpíšem na všetky správy. A cítim
sa dobre.
A zrazu absolútne nezáleží na tom, aký produktívny deň
som dovtedy mala, tento dynamický moment zachráni a sproduktívni celý deň.
Nejde o skutočnú produktivitu v slova-zmysle pracovného nasadenia.
Ide iba o pocit. Asi aj preto mám radšej vypadnúť z domu už ráno.
Síce nestíham a nechce sa mi, ale deň je oveľa plnší, nabitejší
a aktívnejší, keď začína pocitom World
is my runway.
Ponáhľanie je príjemné, ak si o spôsobíme sami
a tak trocha dobrovoľne. Môže nám poskytnúť istú formu vzrušenia,
podnietenia aktivity!

A čo som tým chcela povedať? Že ak si môj človek, ak tiež uznávaš ponáhľanie
sa ako životný štýl, ak ťa to robí šťastným a spokojným, nie si v tom
sám! Nehanbi sa ponáhľať sa na autobus, naskakovať na električku a bežať cez prechod. Ak ťa to robí šťastným, ak sa vďaka tomu cítiš dobre a sebavedome, nebráň sa tomu a užívaj si tieto momenty do hĺbky. A ak si na druhej strane lode a netušíš, o čom tu celý čas
točím, skús si nás, nenastaviteľných,
všimnúť v autobuse. Usmej sa na nás, aby sme vedeli, že si náš životný štýl užívaš tiež, ale radšej
z diaľky.
blue
Komentáre
Zverejnenie komentára