Doba cashu alebo spoveď Bratislavčanky Shower Thoughts

Aj ty sa stále napokon musíš ponáhľaš? Tentokrát to však nemyslím tak, že máš stále veľa práce, povinností a úloh, na ktoré nie je dostatok času a tak sa ich snažíš vtisnúť do toho kratučkého úseku, ktorý sa voláme „pracovný týždeň“. Toto je predsa skúsenosť asi každého jedného z nás, že sa v istom bode ocitneme v časovej slučke povinností a spánku. Teraz však hovorím o inom type náhlenia sa.

Som od rána doma, nemám školu dopoludnia a tak sa môžem venovať rôznym aktivitám, ako je ranná jóga, ktorú napokon aj tak vymením za pozeranie Telerána, alebo skôr záverečných tituliek Telerána, lebo vstanem až počas poslednej reportáže. Pomaly si spravím raňajky, veď aj ja mám raz za čas nárok v pokoji si vychutnať citrónovú vodu a kašu so škoricou. Je asi 10 hodín. Maska na tvár je základ produktívneho dňa, minimálne tak to tvrdia lifestyle blogy, tak začne môj súkromný karneval, kde vystupujem ako tretia fáza skrášľovacieho procesu (prvá je spánok a druhá ten pohár citrónovej vody). Nasleduje ranná káva, o pol jedenástej, ehm, pri ktorej si pozriem jedno, dve, tri životne dôležité a osobnosť formujúce videá (niekedy sú naozaj poučné a zaujímavé, ako napr. toto: https://www.youtube.com/watch?v=b5ZESpOAolU ), alebo si vypočujem podcast. Pritom si v tváre zmyjem masku a s pohľadom do zrkadla konštatujem, že tá, čo som použila pred týždňom bola lepšia. Je jedenásť hodín a moje produktívne dopoludnie sa zmenilo na selfcare session, čo nemusí byť nutne negatívne, niekedy je to žiaduce ba vyslovene nutné!

Z domu potrebujem odísť najneskôr 15:20, aby som stihla autobus, ktorým stihnem prísť na hodinu načas.

Ešte stihnem napísať pár strán seminárky, ktorú musím odovzdať do konca týždňa (aj tak sa mi najlepšie pracuje v časovej tiesni). Ponorím sa do písania, naozaj, a ani sa nenazdám, babka ma volá dať si obed. Stále mám dosť času, veď koľko tak obyčajnému človeku trvá pripraviť sa na odchod z domu? Pol hodinu? Tak pripočítajme Instagramové straty, daydreaming, prokrastináciu a bude to tak hodinka. Mám ešte dve, čistá paráda.

Hahaha, ja neviem, či je toto iba moja choroba, alebo je to problém, žien, alebo dnešnej generácie, ale nech robím čokoľvek, žiaden časový úsek nie je dostatočne dlhý na prípravu na odchod z domu. Nezáleží, či idem na tri dni alebo tri hodiny, či odchádzam ráno alebo večer a či som predtým produktívna alebo nie. VŽDY napokon nestíham. Napriek tomu, že budem preč až do večera, pred snackom, ktorý by sa skutočne mohol hodiť, má prednosť výber oblečenia a make-up. Tašku mám predsa zbalenú za sekundu... Omyl, vážení! Trvá to oveľa dlhšie, pretože vždy si niečo zabudnem na poschodí, uvedomím si, že nemám okuliare, potom nemám na ne obal, zabudla som na USB kľúč s prezentáciou, takže behám hore-dole po schodoch, pri čom a mi absolútne rozstrapatia vlasy, takže čas strávený česaním je vlastne stratený. Čo sa týka toho jedla, niekedy si stihnem naplniť fľašu vodou, inokedy sa mi dokonca podarí, keď si stále myslím, že mám kopu času, prichystať si kávu so sebou. Tú potom ako besná schmatnem spolu s mobilom, kde mám spolovice nahratú hlasovku, ako nestíham.  A tu sa konečne dostaneme k hlavnej myšlienke, k charakteru tohto nestíhania, ponáhľania sa. Vybehnem z domu a rýchlim krokom, takmer klusom uháňam na zástavku. Pritom si okolo krku zamotávam šál, v ruke zvieram keepcup, vyťahujem si slúchadlá a popritom sa snažím dokončiť tú hlasovku ešte z kúpeľne. A vieš čo? Cítim sa dobre. Akčne prekračujem rozkopanú cestu, zadychčaná zdravím susedu a do autobusu doslova naskakujem. Ešte za jazdy doklepnem rúž a odpíšem na všetky správy. A cítim sa dobre.

A zrazu absolútne nezáleží na tom, aký produktívny deň som dovtedy mala, tento dynamický moment zachráni a sproduktívni celý deň. Nejde o skutočnú produktivitu v slova-zmysle pracovného nasadenia. Ide iba o pocit. Asi aj preto mám radšej vypadnúť z domu už ráno. Síce nestíham a nechce sa mi, ale deň je oveľa plnší, nabitejší a aktívnejší, keď začína pocitom World is my runway.

Ponáhľanie je príjemné, ak si o spôsobíme sami a tak trocha dobrovoľne. Môže nám poskytnúť istú formu vzrušenia, podnietenia aktivity!

A čo s tým cashom? Aj ty používaš Apple pay? Lebo ja neustále. Je to rýchle, praktické, pohotové. Vždy pripravená. Ale ak by ste chceli vedieť, vo Vespe, La Putike a Výčape u Ernöho sa platí iba v hotovosti. Pre niekoho nepodstatná info, no pre študenta Bratislavčana otázka života a smrti. Takže nabudúce, keď pôjdeš večer do mesta, zvýš svoj stupeň náhlenia sa na maximum a zastav sa ešte v bankomate, lebo v tejto dobe ti pivo na sekeru nikto nedá. Lebo je doba cashu.

A čo som tým chcela povedať? Že ak si môj človek, ak tiež uznávaš ponáhľanie sa ako životný štýl, ak ťa to robí šťastným a spokojným, nie si v tom sám! Nehanbi sa ponáhľať sa na autobus, naskakovať na električku a bežať cez prechod. Ak ťa to robí šťastným, ak sa vďaka tomu cítiš dobre a sebavedome, nebráň sa tomu a užívaj si tieto momenty do hĺbky. A ak si na druhej strane lode a netušíš, o čom tu celý čas točím, skús si nás, nenastaviteľných, všimnúť v autobuse. Usmej sa na nás, aby sme vedeli, že  si náš životný štýl užívaš tiež, ale radšej z diaľky.

                                                                                                                                         blue