Večnosti

Dnes mi povedali, že sa vrátiš domov. Prídeš späť. Všetci sa tešia. Ani ja nesmútim, ani ja nezúrim. Len premýšľam, aký dlhý je vlastne úsek plynúceho času od tvojho odchodu. Niektorí vravia, že si preč už celú večnosť.
Večnosť ťa poznám. Ak si však večnosť preč, poznám ťa dve večnosti. 
Iní však naopak povedia: akoby odišiel včera! To by však noc medzi včera a dnes musela trvať večnosť. Bol si preč večnosť.
A potom, čo taká večnosť zmení? Pred večnosťou nemal si bradu a susedia psa. Ona nemala dieťa a on bol ešte slobodný. On je teraz ženatý muž a ja? Ak on má ženu a ona dieťa, susedia psa a čo ty? Nemáš psa, čo k tebe pri putovaní z večnosti do večnosti zablúdil.
A ak máš strnisko, máš aj vrásky? A ak vrásky, teda aj zlomené srdce? A ak zlomené srdce, kto ho nesie, v dlaniach zohrieva?

Večnosť zlomila to moje, nuž polovica z neho stále v tvojej hrudi bije. Ovšem, čo ak si ty zlomil svoje a daroval ho inej? Preto tá vráska?

Tak prečo sa všetci tešia? Vari... nie, oni nemajú strach. Možno majú zlomené srdcia a unavené plecia. Myslia si, že pri prelome večnosti a včerajšej noci zabudnú, alebo aspoň pozabudnú na ťarchu svojho srdca, na vlastnú vrásku na čele. Privrú oči a ako do slnka budú na teba žmúriť. To ja nevydržím. Večnosť si sľúbil, nuž večne ťa budem...
večniť v spomienkach, kde si stály, nehybný, no nepravý, naveky vzdialený objatiu či slze, čo steká po mojich vráskach, čo v ďalšej večnosti azda sám neprehliadneš.
A hoci s vráskou, či bez polovice srdca, čakám na zlome večností, kým sa po tej dlhej noci vrátiš. S obavou, no prídeš ozajstný, skutočný, svoj, večný.
                                                                                                                                              blue

Komentáre