Číta medzi stránkami
Keď si ľahol do postele, na nos si nasadil okuliare a
začítal sa do knihy, čo celý deň ležala na nočnom stolíku. Záložka ostala ležať
medzi 54. a 55. Stranou, vtedy ju spoznal. Odvtedy neprečítal ani stránku.
Možno mal. Možno by skôr vedel, ako to dopadne. Možno by sa poučil a nedopadlo
by to takto. Keď sa dostal na koniec 55. strany, niečo si všimol, niečo
zvláštne, ako keby uvidel déjà
vu. Zvláštne. Samozrejme, déjà
vu cítil už
mnohokrát, ale nikdy sa mu nepodarilo UVIDIEŤ ho. Pohľadom prešiel na vrch
strany a zasa na spod. Spravil to niekoľkokrát. Pri prvých riadkoch nevidel nič
zvláštne, no tie celkom dole videl tak trocha rozmazane, okrem toho mal pocit,
akoby sa díval na fotografiu a nie na skutočnú knihu v jeho skutočných rukách.
Knihu položil na paplón a sňal si okuliare. Nastavil ich proti svetlu a hľadal
to miesto, ktoré spôsobuje jeho déjà
vu. Aha! Tu je. Malý mastný fliačik v pravom dolnom rohu. Musel sa pousmiať. Pred
spaním si vždy umyje ruky. Do postele si líha čistý a voňavý, no nikdy
nepoužíva krém. V prvom momente nerozumel, ako sa mu teda na okuliare, ktoré
používa IBA na nočné čítanie, mohol dostať. Netrvalo dlho a pochopil.
Ona. Vždy si tesne
pred spaním nakrémovala ruky staromódnym krémom. V tú noc, keď tu bola
naposledy, posunula okuliare na opačnú stranu stolíka, aby na ich miesto
položila svoju knihu a na ňu svoje okuliare. Pochopil. Pochopil, o čom
hovorila, keď mu oduševnene vysvetľovala ten krásny efekt, ktorý jej vytvára pred
očami táto kniha. Musel sa smiať, ona isto vedela, že je to šmuha na okuliaroch
od jej krému na ruky, nie je predsa možné, aby bola každá kniha, ktorú chytila
do rúk pri večernom čítaní čarovná. Lenže ona bola iná. Úžasne múdra no v
niečom detsky naivná. Vážila si kúzlo prítomného okamihu, každý nový deň a
slová, tie jemné, hlučné, smiešne... taká bola.
blue
Komentáre
Zverejnenie komentára