Vybielený týždeň a motivačná literatúra
Shower Thouhgts


V pondelok som vstala dostatočne skoro, aby som videla jedno z prvých takmer-jarných brieždení nad riekou, ktorá je od domu vzdialená vyše polhodiny cesty autobusom. Takto skoro ráno sú aj ľudia v autobuse iní. Iní v zime, iní v lete, no celkom iní počas včasných východov slnka jari, ktorá sa už nezdá taká vzdialená, zdá sa každým dňom bližšie. Len málo ľudí sa v pondelok mračilo. Len málo ľudí v autobuse zaspalo. Len málo ľudí počúvalo hudbu. Len málo ľudí čítalo noviny. Ak vôbec niekto, ak vôbec niekto čítal, počúval, díval sa na niečo iné, ako na začiatok, začiatok týždňa, začiatok dňa, začiatok cesty, začiatok myšlienky.

Utorok bol dlhý, plný. Nie každý deň je. Niektoré sú prázdne a dlhé, niektoré sú plné a krátke, niektoré sú osamelé no plné, iné sú doslova prepchaté a pritom tak prázdne. Utorok bol akoby očakávaním svojho konca. Nechcem tým povedať, že bol zlý. Myšlienky sa len tak vírili v hlave a pár z nich sa dokonca dostalo na papier. Ľudia vedia byť veľkou inšpiráciou. Niekedy sú to práve tí blízki ľudia, ktorí nás privádzajú do šialene uzavretých cyklov myšlienok a úvah, z ktorých vymotať sa bez pomoci je takmer nemožné. Takmer. Všetko je to o nastavení. Niekedy je ľahké povedať si „tvoj stres sa ma nedotýka“ alebo podobné „tvoja zlá nálada sa ma nedotýka“ a niekedy je najľahšie si to nepovedať, iba prijať. Moja nálada je len moja nálada a nesmie byť závislá na takom širokom množstve ľudí, ako to často je. Ako hovorím, je to o nastavení vlastnej mysle, svojej motivačnej sile skrytej vnútri. V utorok som si kúpila mikinu. R povedala, že je dobrá a niekedy je najlepšie prerušiť cyklus tých zbytočných, so mnou nesúvisiacich, myšlienok práve novým cyklom, či vlnou myšlienok a veciach, na ktorých skutočne záleží. Nie násilne. Celkom prirodzene, úplne odrazu a bezprostredne.

Keď som v stredu opúšťala našu viechu, mala som takmer filmový pocit. Vlastne nie takmer. Lúčiť sa s niečím, čo bývalo vzácne a obohacujúce je náročné najmä pre to, lebo si spomeniem na všetky tie čarovné, úsmevné a pekné momenty s dievčatami, ktoré sú tak výnimočné. Je dobré byť v bázni a pociťovať vďačnosť v každej bunke tela. Tak som jednoducho vyšla na ulicu presne v takom čase, aký som si ráno stanovila. Obzrela som sa do okna, v ktorom sedeli moje dievčatá. Všetky v čiernom, smejúce sa na páriku pre vedľajšom stole. Ružové víno, odvaha a úprimnosť zmiešaná so snahou o obyčajný večer sa stále niesla vzduchom. Niektoré večery sú naozaj obyčajné, na rovnakých miestach, v rovnaké dni s rovnakými ľuďmi. Len cesty domov sa menia, vždy hrá iná hudba, vždy mešká iný autobus, vždy sa ponáhľa niekto iný. Iba niekedy, vždy v stredu o jedenástej, stretnem v tom istom autobuse pani v tej istej čiapke. Zmeny sú dobré. Zavše desivé a ohromujúce, ale menia. Menia rytmus dní, pocit rána a vôňu večera.

Ako často sa stretávate s priateľmi zo strednej? Keby to bolo tak často, ako si želám(e), stredná škola moje dievky, uvedomila som si jednu dôležitú vec. Je správne, že stredná skončila. Je správne aj to, že máme pochybnosti a obavy z budúcnosti, z toho kam smeruje náš život, že pociťujeme zodpovednosť za to, akým spôsobom trávime čas a akými ľuďmi sa obklopujeme. Denne si vyberáme medzi týmito dôležitými vplyvmi a tie nás formujú.
by nikdy neskončila. Keď som vo štvrtok po dlhom pomerne náročnom dni v škole videla
Nevídam ich často. Nevídam ich dostatočne často. A možno práve pre to, že spolu netrávime čas frekventovane, sú tieto hodiny s nimi vždy intenzívne. Dovolím si konštatovať, že to je veľká zmena oproti dňom na strednej. Selekcia priateľov je dôležitá vec. Niekedy je nutné byť nekompromisný, azda krutý, no vždy v láske. V láske k sebe, svojej budúcnosti a v láske k tým ľuďom, ktorí majú záujem, ktorí chcú viac, ako nechcú a nemôžu, ktorí majú pochopenie a kus nápomocnej ľudskosti. Možno niektorí viete, o čom hovorím. Štvrtok bol malý koniec týždňa. Malá výhra nad konzumným svetom. Možno nie v oblasti fast-fashion, no v oblasti priateľstiev isto.

V piatok sme celý deň dýchali prach starých dní usadený na knihách a papieroch, ktoré nikto nikdy neprečíta. Našla som výtlačok knihy O. Wilda. Pevná väzba, septembrová modrá obálka a zlaté, niekde ošúchané, písmená známeho príbehu. Možno som ju trocha zachránila od istého zabudnutia, či nenaplnenia svojho poslania. Sľúbila som si, že sa o ňu postarám. Taká niekedy som, sentimentálna voči knihám, básniam.. a pesničkám, ktoré už dávno nepočúvam, ale ich nedokážem iba tak vymazať z preplnených playlistov. Keď sme miesta vypratali, zadalo sa mi, že máme v rukách niečo veľkolepé, vlastné, niečo, čo môžeme ovplyvniť a zdalo sa mi to priam zázračné. Pocit zodpovednosti nebol ťaživý, skôr hrejivý a zaslúžený. Vdýchnuť život miestam, ktoré jarou dávnou nedýchali je na začiatku februára niečo motivujúce. Niečo  nutné a pritom tak vzácne. Večer sme s R pili kakao so šľahačkou a bolo lepšie, ako čokoľvek iné, či v piatok ľudia pijú. V piatok bolo Valentína.

V sobotu sme maľovali. Biele steny sme vybielili a odrazu sme videli, že stará biela sa na seba už ani nepodobala. My sme tiež takí, kým niečo nezmeníme, často nevidíme, že bolo niečo v neporiadku. A potom príde tá úľava a sobotný večer a pizza a kamaráti a biele tváre, špinavé tričká a zasnežené vlasy. Večer, v ten večer, kedy si spravím čas na reflexiu, na obyčajný príbeh týždňa, vidím tie sivé, zožltnuté „biele“ steny. Sledujem proces maľovania, vidím deň za dňom, zabudnutú kávu, novú mikinu, poprehadzovaný rozvrh, fantastický obed, stretávam spolužiačku na prechode, púšťam tehotnú pani na svoje miesto v autobuse, zhováram sa so staršou susedou na ulici, odpisujem na maily, čítam sylaby, dostávam novú knihu a v tom to vidím: BUĎ TAM, KDE SI. To je tá nová farba, to je tá žiarivá biela na stenách mojich dní.

                                                                                                                                                                                                                                                      blue

Komentáre