Artur Neobsiahnuteľný

Myslím, že presne tam so ťa skutočne stretla prvý raz. Stál
si na rohu ulice obďaleč skupinky hlasno sa smejúcich dievčat, ukazujúc si
fotky z predchádzajúcej noci. Nedíval si sa na ne, vlastne si sa nepozeral
vôbec nikam. To ma prekvapilo. Nesnažil si sa absorbovať informácie
z poznámok od spoľahlivých poctivcov prepísané na zdrap papiera, neuviazol
si na Instagrame na profile bývalej frajerky, nečítal si knihu ani si
nesledoval ladné pohyby mojej kamarátky Beks, ktorá sa jednoznačne tvojim
smerom dívala. Vplávala som do partie vysmiatych dievčat, Dia mi podala
zapálenú cigaretu. Barterom za čerstvé horúce latté, ktoré som jej priniesla.
Vonku sme stáli ešte asi päť minút. Vyfajčenú cigaretu som vyhodila do koša,
v ktorého tesnej blízkosti si stál ty. Lacné triky, ale pohadzovanie
vlasov a vzpriamená chôdza, nenápadný úsmev a presne mierený pohľad
sú overené metódy. Nemala som pocit, že som ťa obzvlášť zaujala, ale aspoň si
sa usmial. Vchodom sme prechádzali naraz, každý držiac svoj preukaz. Artur. To som nečakala. Na druhej
strane, to meno sa ti hodí. Chcela som ťa osloviť, ale nestihla som si prečítať
univerzitu ani fakultu. Škoda. Dievčatá mi držali skrinku. Ty si vošiel rovno
do niektorej zo študovní a stratil si sa medzi knihami a študentmi.
O dva dni som sa šla učiť sama. Rýchlim krokom som
míňala domy, prerážala zimu a.. vrazila práve do teba. Ale nie tak romanticky,
proste som do teba sotila ramenom, neodhadla som vzdialenosť, príliš som sa
sústredila na to, aká mi je zima a čo všetko sa potrebujem dnes naučiť, čo
musím prečítať a koľko strán musím napísať. Rýchlo som sa ti ospravedlnila
bez toho, aby som si uvedomila, že si to ty. Zasa ty.
A s kávou v ruke. Dobre, piješ kávu. To je dobre. A teraz
sa možno začneme rozprávať. Alebo nie. Usmial si sa, ako je zvykom pre
zahraničných študentov. Tak to teda je? Zahraničný? Nespýtam sa, nezistím:
„Prepáč, si v poriadku?“ Dívaš sa na moju tvár, skúmaš ju pohľadom
a ja premýšľam, či to skúsim po anglicky. „Iste, všetko v poriadku.
Nezranila si sa?“ Slušný. Podržíš mi
dvere. Zdvorilý. Filozofická fakulta.
Kulturológia. Podnájom v centre, pri škole. Mladšia sestra, žiaden brat,
žiaden pes, otravná sestrina mačka Lizzi a pravdepodobne mŕtva rybička bez
mena. A nepiješ kávu, ale čaj. Nesladený. O rok končíš štúdium.
Pracuješ, nenudíš sa, neleňošíš. Neviem, čo som ti o sebe povedala ja, ale
nenaučila som sa ani polovicu z toho, čo som mala v pláne. Po dvoch
hodinách plynúceho rozhovoru v átriu knižnice, troch škaredých pohľadoch
knihovníčky a piatich nervóznych klepkaniach nechtami o pult ma
pozývaš na kávu, teda čaj. Miesto vyberiem ja. Možno by si ani nevedel, kam
ísť, nevyzeráš ako kaviarenský typ. Mám ťa čo učiť.
Skúšky sme obaja spravili. Dokonca na prvýkrát. Nevídané,
neslýchané. Vo februári ti ukazujem Viedeň a ty mne obľúbené kníhkupectvá.
Vieš, v ktorej kaviarni majú dobrý čaj a kam treba ísť na raňajky do
desiatej a kam okolo obeda. Poznáš moje kamarátky, Diu máš dokonca rád.
Nie tak, ako mňa, samozrejme. Prvýkrát ma pobozkáš v električke. Aspoň je
takmer prázdna. Sedíme úplne vzadu, sledujeme koľajnice. Vozíme sa ešte dve
hodiny. Iba tak. Potom mi napíšeš básničku na krabičku od cigariet a ja ti
založím Instagram. Prvá fotka je mačka tvojej sestry. Tú potom vymažeš. Druhá
je naša spoločná. Tak nejak som si to predstavovala, cudzinec v mojom
meste, nočné jazdy električkou, jeho byt a raňajky do postele. To sa stane
niekedy na konci marca. Všetko sa deje. Možno prirýchlo. Ale na tom až
tak nezáleží. Teraz na tom nezáleží. V máji ideme do Prahy; ja, Beks, jej
nový frajer Marty, Dia a ty. Si dobrý chlapec, Dia sa ani na
moment necíti ako piate koleso a ja zistím, že možno dokážem žiarliť. Po
návrate pijem čaj namiesto kávy. Začne to ako detox, skončí závislosťou na
zelenom čaji s jazmínom. Ty piješ radšej čierny, ako tvoje vlasy, ako tvoj
denník, do ktorého mi dovolíš nazrieť. Je jún, prežili sme aj druhé skúškové,
ležíme na tráve v parku, hlavou mám opretú o tvoju hruď a čítam
tvoje básne. Sú dobré, niekedy príliš avantgardné na obyčajné mestské dievča.
Nehneváš sa. Hráš sa mi s vlasmi a šepkáš mi, ako ma vezmeš do
Talianska a na Francúzsku riviéru, kde má dom tvoja teta. Tá nemá mačky,
iba vyžlu Libbi. Čo máte s tými dvoma písmenkami uprostred?
Libbi som nikdy nevidela. Ani francúzske more. Leto sa
skončí rýchlejšie, ako začne. Vraciaš sa do mesta a ja sa teším, lebo doma
mi už trocha šibe. Prvý večer, ktorý trávime spolu po mesiaci je čudný.
Rozprávame sa o lete, hovoríš mi o Vatikánskych múzeách a ja
premýšľam nad tým, že otvorím druhú fľašu vína. Okolo polnoci vyjdem bosá na
balkón tvojho bytu. Je pekný, priestranný. Dve prútené kreslá, modrá váza,
ktorú sme zlepili po tom, ako ju mačka tvojej sestry rozbila. Neviem, načo ju
sem vôbec ťahala. Mesto nie je pre zvieratá. Iba pre zveri. Na zábradlie som
položila popolník, ktorý bol kedysi na zemi vedľa druhého kresla. Zapálim si
cigaretu, zhlboka sa nadýchnem a uvažujem o tom, kam pôjdem zajtra na
obed. Nie, že by som bola taká bohatá alebo rozmaznaná na varenie, ale mám
narodeniny. Dúfam, že si si to zistil, že sme sa o tom niekedy bavili
alebo ti to Dia pripomenula, inak budem veľmi sklamaná. Hodiny modrého
kostolíka odbíjajú polnoc. Potichu si zašepkám všetko najlepšie. Vyjdeš sa mnou, bozkávaš ma na krku, potom na
ústa. Cítim z teba svet a v sebe necítim domov. V ten večer
sa nemilujeme. Sedíme na balkóne, kým nezačne svitať. Si trocha cudzí, možno je
to opálená tvár, možno je to bavlnený náramok na ruke, ktorý púta môj zrak celý
deň. Vždy som sa ťa na všetko priamočiaro pýtala. Vždy si mi na všetko
priamočiaro odpovedal. A keď si sa chcel spýtať ty, opatrnosť tvojich slov
sa občas stávala neznesiteľnou. Teraz ja opatrne slovami kľučkujem okolo tvojho
zápästia až kým to nevydržíš a povieš mi, odkiaľ ho máš. Smiešne, ako ma
poznáš. Smiešne, ako krátko sa poznáme. Smiešne, že ma poznáš lepšie, ako ja
teba. To sa mi vlastne na tebe páčilo. Niečo ako neobsiahnuteľnosť. Ako
keby som ti nikdy nemohla úplne porozumieť, všetky tie staré platne
a básne a sentimentálne pohľady do diaľky.. a teraz aj ten
náramok, ktorý absolútne vybočuje z mojej predstavy o tebe. Napokon
vypijeme aj druhú fľašu vína a inak tichý pokojný Artur sa v priebehu
večera zmení na každý kút zeme, na nové začiatky, konkrétne predstavy
o zmene sveta a vlny, ktoré už nenarážajú do môjho prístavu.

blue
Komentáre
Zverejnenie komentára