Artur Neobsiahnuteľný

Stretli sme sa v knižnici. Na dvoch študentov dosť pravdepodobný scenár. Myslím, že si ani nepamätám, kedy som ho videla prvýkrát. Vonku bola zima, študenti zaplavili mesto, hrnuli sa do knižníc a kaviarní, aby unikli ničnerobeniu domáceho prostredia. Ja som robila niečo podobné. Ty si mal pokoj aj doma, samému v byte ti nič nebránilo ostať tam. Máš rád knihy a ten zunivý podtón prostredia knižnice dodával tvojmu, inak osamelému životu, pocit, že niekam patríš, že možno predsa len zapadneš, ak sa budeš potichu učiť, občas sa pozrieš na telefón a po istom čase vybehneš von na zdravotnú cigaretu. Nerobil si to pre to, aby si ťa niekto všimol, ani pre to, aby si bol ako ostatní. Podvedome si sa snažil zistiť, čo je tou neobjavenou esenciou študentského života v hlavnom meste. Intrákový život, ako si ešte pred nástupom na vysokú skonštatoval, nebol nič pre tvoju povahu. Máš rád pokojné večery a čaj. Papierové steny iba ako vo vlastnom byte a najmä žiadne cudzie zvuky, nad ktorých pôvodom je azda lepšie nezamýšľať sa. Tak nejak ti vykreslil študentské roky otec a táto predstava, akékoľvek sentimentálna sa z jeho úst zdala, nebola ani pri najlepšej vôli lákavá.

Myslím, že presne tam so ťa skutočne stretla prvý raz. Stál si na rohu ulice obďaleč skupinky hlasno sa smejúcich dievčat, ukazujúc si fotky z predchádzajúcej noci. Nedíval si sa na ne, vlastne si sa nepozeral vôbec nikam. To ma prekvapilo. Nesnažil si sa absorbovať informácie z poznámok od spoľahlivých poctivcov prepísané na zdrap papiera, neuviazol si na Instagrame na profile bývalej frajerky, nečítal si knihu ani si nesledoval ladné pohyby mojej kamarátky Beks, ktorá sa jednoznačne tvojim smerom dívala. Vplávala som do partie vysmiatych dievčat, Dia mi podala zapálenú cigaretu. Barterom za čerstvé horúce latté, ktoré som jej priniesla. Vonku sme stáli ešte asi päť minút. Vyfajčenú cigaretu som vyhodila do koša, v ktorého tesnej blízkosti si stál ty. Lacné triky, ale pohadzovanie vlasov a vzpriamená chôdza, nenápadný úsmev a presne mierený pohľad sú overené metódy. Nemala som pocit, že som ťa obzvlášť zaujala, ale aspoň si sa usmial. Vchodom sme prechádzali naraz, každý držiac svoj preukaz. Artur. To som nečakala. Na druhej strane, to meno sa ti hodí. Chcela som ťa osloviť, ale nestihla som si prečítať univerzitu ani fakultu. Škoda. Dievčatá mi držali skrinku. Ty si vošiel rovno do niektorej zo študovní a stratil si sa medzi knihami a študentmi.

O dva dni som sa šla učiť sama. Rýchlim krokom som míňala domy, prerážala zimu a.. vrazila práve do teba. Ale nie tak romanticky, proste som do teba sotila ramenom, neodhadla som vzdialenosť, príliš som sa sústredila na to, aká mi je zima a čo všetko sa potrebujem dnes naučiť, čo musím prečítať a koľko strán musím napísať. Rýchlo som sa ti ospravedlnila bez toho, aby som si uvedomila, že si to ty. Zasa ty. A s kávou v ruke. Dobre, piješ kávu. To je dobre. A teraz sa možno začneme rozprávať. Alebo nie. Usmial si sa, ako je zvykom pre zahraničných študentov. Tak to teda je? Zahraničný? Nespýtam sa, nezistím: „Prepáč, si v poriadku?“ Dívaš sa na moju tvár, skúmaš ju pohľadom a ja premýšľam, či to skúsim po anglicky. „Iste, všetko v poriadku. Nezranila si sa?“ Slušný. Podržíš mi dvere. Zdvorilý. Filozofická fakulta. Kulturológia. Podnájom v centre, pri škole. Mladšia sestra, žiaden brat, žiaden pes, otravná sestrina mačka Lizzi a pravdepodobne mŕtva rybička bez mena. A nepiješ kávu, ale čaj. Nesladený. O rok končíš štúdium. Pracuješ, nenudíš sa, neleňošíš. Neviem, čo som ti o sebe povedala ja, ale nenaučila som sa ani polovicu z toho, čo som mala v pláne. Po dvoch hodinách plynúceho rozhovoru v átriu knižnice, troch škaredých pohľadoch knihovníčky a piatich nervóznych klepkaniach nechtami o pult ma pozývaš na kávu, teda čaj. Miesto vyberiem ja. Možno by si ani nevedel, kam ísť, nevyzeráš ako kaviarenský typ. Mám ťa čo učiť.

Skúšky sme obaja spravili. Dokonca na prvýkrát. Nevídané, neslýchané. Vo februári ti ukazujem Viedeň a ty mne obľúbené kníhkupectvá. Vieš, v ktorej kaviarni majú dobrý čaj a kam treba ísť na raňajky do desiatej a kam okolo obeda. Poznáš moje kamarátky, Diu máš dokonca rád. Nie tak, ako mňa, samozrejme. Prvýkrát ma pobozkáš v električke. Aspoň je takmer prázdna. Sedíme úplne vzadu, sledujeme koľajnice. Vozíme sa ešte dve hodiny. Iba tak. Potom mi napíšeš básničku na krabičku od cigariet a ja ti založím Instagram. Prvá fotka je mačka tvojej sestry. Tú potom vymažeš. Druhá je naša spoločná. Tak nejak som si to predstavovala, cudzinec v mojom meste, nočné jazdy električkou, jeho byt a raňajky do postele. To sa stane niekedy na konci marca. Všetko sa deje. Možno prirýchlo. Ale na tom až tak nezáleží. Teraz na tom nezáleží. V máji ideme do Prahy; ja, Beks, jej nový frajer Marty, Dia a ty. Si dobrý chlapec, Dia sa ani na moment necíti ako piate koleso a ja zistím, že možno dokážem žiarliť. Po návrate pijem čaj namiesto kávy. Začne to ako detox, skončí závislosťou na zelenom čaji s jazmínom. Ty piješ radšej čierny, ako tvoje vlasy, ako tvoj denník, do ktorého mi dovolíš nazrieť. Je jún, prežili sme aj druhé skúškové, ležíme na tráve v parku, hlavou mám opretú o tvoju hruď a čítam tvoje básne. Sú dobré, niekedy príliš avantgardné na obyčajné mestské dievča. Nehneváš sa. Hráš sa mi s vlasmi a šepkáš mi, ako ma vezmeš do Talianska a na Francúzsku riviéru, kde má dom tvoja teta. Tá nemá mačky, iba vyžlu Libbi. Čo máte s tými dvoma písmenkami uprostred?

Libbi som nikdy nevidela. Ani francúzske more. Leto sa skončí rýchlejšie, ako začne. Vraciaš sa do mesta a ja sa teším, lebo doma mi už trocha šibe. Prvý večer, ktorý trávime spolu po mesiaci je čudný. Rozprávame sa o lete, hovoríš mi o Vatikánskych múzeách a ja premýšľam nad tým, že otvorím druhú fľašu vína. Okolo polnoci vyjdem bosá na balkón tvojho bytu. Je pekný, priestranný. Dve prútené kreslá, modrá váza, ktorú sme zlepili po tom, ako ju mačka tvojej sestry rozbila. Neviem, načo ju sem vôbec ťahala. Mesto nie je pre zvieratá. Iba pre zveri. Na zábradlie som položila popolník, ktorý bol kedysi na zemi vedľa druhého kresla. Zapálim si cigaretu, zhlboka sa nadýchnem a uvažujem o tom, kam pôjdem zajtra na obed. Nie, že by som bola taká bohatá alebo rozmaznaná na varenie, ale mám narodeniny. Dúfam, že si si to zistil, že sme sa o tom niekedy bavili alebo ti to Dia pripomenula, inak budem veľmi sklamaná. Hodiny modrého kostolíka odbíjajú polnoc. Potichu si zašepkám všetko najlepšie. Vyjdeš sa mnou, bozkávaš ma na krku, potom na ústa. Cítim z teba svet a v sebe necítim domov. V ten večer sa nemilujeme. Sedíme na balkóne, kým nezačne svitať. Si trocha cudzí, možno je to opálená tvár, možno je to bavlnený náramok na ruke, ktorý púta môj zrak celý deň. Vždy som sa ťa na všetko priamočiaro pýtala. Vždy si mi na všetko priamočiaro odpovedal. A keď si sa chcel spýtať ty, opatrnosť tvojich slov sa občas stávala neznesiteľnou. Teraz ja opatrne slovami kľučkujem okolo tvojho zápästia až kým to nevydržíš a povieš mi, odkiaľ ho máš. Smiešne, ako ma poznáš. Smiešne, ako krátko sa poznáme. Smiešne, že ma poznáš lepšie, ako ja teba. To sa mi vlastne na tebe páčilo. Niečo ako neobsiahnuteľnosť. Ako keby som ti nikdy nemohla úplne porozumieť, všetky tie staré platne a básne a sentimentálne pohľady do diaľky.. a teraz aj ten náramok, ktorý absolútne vybočuje z mojej predstavy o tebe. Napokon vypijeme aj druhú fľašu vína a inak tichý pokojný Artur sa v priebehu večera zmení na každý kút zeme, na nové začiatky, konkrétne predstavy o zmene sveta a vlny, ktoré už nenarážajú do môjho prístavu.

Myslím, že v ten večer sme sa rozprávali poslednýkrát. Na druhý deň si už od rána pozeral ubytovanie v Ríme alebo Paríži a ja som si zapisovala predmety na zimný semester. Po dvoch týždňoch si mi poslal fotku s mojimi vecami pekne poukladanými v papierovej krabici. Nemyslím, že sme sa na seba hnevali. Nemyslím, že nám to bolo nejako významne ľúto. Taký je život. Tvoju sentimentálnu povahu pohltila vízia teplého Talianska a života, ktorý sa nezastaví. A moje životné tempo a nenahraditeľný optimizmus mojich priateľov zas zaplavili zvláštne prázdno, ktoré po tebe ostalo. bohémskym životom mestského dievčaťa. 

Ty si u mňa žiadne veci nemal. Napísala som ti, že oblečenie môžeš nechať sestre alebo ho dať na charitu. Okrem toho som u teba nechala knihu Shakespearových Sonetov, ktoré si mi dal na MDŽ  a som presvedčená, že v tvojej zbierke sa budú vynímať lepšie, ako u mňa na parapete.  V meste sa ochladí a ja znova nosím tú veľkú rifľovú bundu, ktorú si nemal rád. Znova chodím ráno na predraženú kávu a žijem svojim

                                                                                                                                     blue