Modré z neba a Danielov dáždnik

Dnes bola prvá búrka, odkedy si odišiel. Najprv pršal hustý dážď celé dopoludnie, poobedie vyzeralo sľubne, na chvíľu dokonca prestalo pršať úplne. Nie že by mi na tom obzvlášť záležalo, v kancelárií sme mali veľa práce či pršalo, alebo svietilo slnko. Okolo štvrtej, keď sme sa rozhodovali, kam zájdeme na večeru, sa strhol silný vietor, náš výber sa teda zúžil na podniky minimálne vzdialené od vchodu do budovy. O siedmej som počula prvý hrom a keď som sa pozrela von cez biele drevené okná staromestskej kancelárie, videla som pani, ktorá besne zbierala sušiacu sa bielizeň. Znova sa rozpršalo. Vtedy som si na teba spomenula. Nie, že by to bolo prvýkrát, čo som na teba myslela, to nebudem tvrdiť, všetci by aj tak vedeli, že klamem. Ale prešlo dosť času a ja myslím už aj na iné veci, na iných ľudí. Ale ten dážď mi ťa pripomenul. Nie, že by si ho mal obzvlášť rád alebo nerád. Nejde ani o to, ako sa ti zvlnili vlasy a padali ti do očí vždy, keď sme v daždi utekali na autobus.

Raz, keď sme mali namierené na špeciálne turistické miesto počas nášho výletu asi pred dvoma rokmi, zastihla nás augustová búrka, taká, ktorá trvá asi hodinu, no zmije všetko, zastihne každého, kto sa v to ráno odvážil vyjsť z domu. My sme sa po desaťminútovej chôdzi cez hustý dážď konečne dostali pod strechu historickej brány. Stáli sme tam sami. Všade bolo ticho, všetci sa schovali do kaviarní a reštaurácií a my, dvaja tvrdohlaví blázni, čakali sme na koniec búrky tam. Tisli sme sa k sebe a ty si voňal ako blížiaci sa september. Vtedy som sa dotýkala tvojej tváre a ty si ma bozkával na krk.

Keď si ma šiel raz odprevadiť domov, boli sme uprostred rozhovoru niekde na hranici medzi hádkou a diskusiou, začalo pršať. Mokli mi šaty a tebe tenisky. Nikdy si nenosil nepremokavé. Debatu sme ukončili predčasne romantickými bozkami pred bránou.

Inokedy, v prvý deň prvej spoločnej dovolenky sme sa prebudili na kvapky dažďa bubnujúce o parapet. Najprv si bol hrozne nahnevaný, mali sme naplánovanú túru a prehliadku jedného z najstarších kostolov v tej oblasti. Mne bolo trocha smiešne. Obaja sme boli dolámaní z včerajšej dlhej cesty a vlastne aj z celého roka. Otváralo sa pred nami leto a ja som sa nedokázala hnevať ani na ten dážď. Spravila som nám čaj a trocha nedobrovoľne sme sa vrátili do postele. Púšťali sme si obľúbené staré, ale aj nové pesničky a hovoril si mi zlé vtipy tvojho spolužiaka. Ani neviem, kedy prestalo pršať, no večer nás von vyhnal hlad. Cesty  boli mokré a ľudia schovaní v bezpečí svojich domovov. My sme sa blatovou cestou vybrali až ku drevenému kostolíku na kopci. Neskoro prichádzajúca letná tma postupne zahalila naše kroky a čoskoro som videla iba tvoje obrysy.

„Katia, ideš s nami?“ prikývnem a bez slova vstávam z kancelárskeho kresla, kde som sedela posledných osem hodín. Možno aj desať, neviem presne. Vonku už sotva mrholí. Kabát si obliekam vo výťahu. Luky nás zahlcuje informáciami o aktuálnom politickom dianí a Diana si opravuje rúž. Celá pospolitosť našej kancelárie prechádza cez ulicu. Na priechode míňame električku. Daniel mi drží nad hlavou dáždnik, hoci naozaj nemusí. Letmo ma pridŕža, aby som sa nešmykla na nejakej mláke. Jemne sa na neho usmejem a mysľou blúdim sparnými ulicami posledného spoločného leta. Na malý moment sa otočím, mám pocit, že som zbadala tvoju tvár. Nie, bol to len chlapec v električke, ktorý sa teba veľmi podobal. Jemne namosúrene krčil nosom a vysvetľoval svojej asi frajerke, prečo naozaj nemá rád dážď. A možno som si to len vymyslela.

Do podniku na rohu ulice vchádzam ako posledná zo žien našej partie. Daniel nám podrží dvere, neskôr mi zavesí kabát na vešiak. Na konci večera si neuvedomím, že na teba už nemyslím. Ak je to tým vínom, chcem ho piť každý deň. Myslím si však, že to bude skôr teplým jarným vánkom, ktorý vystriedal daždiví dni. Myslím si, že je to možno Danielom a tým, že mi v daždi podrží nad hlavou dáždnik, odvezie ma domov a ani na sekundu nespomenie, že dážď nemá rád.

                                                                                                                                                 blue