Život je niekedy smiešny a som rada, že plynie.

Pondelok prišiel rýchlo, a to napriek tomu, že uplynulý víkend bol strašný, naozaj jeden z najhorších. V práci toho bolo veľa, prvé slnečné dni a všetci Bratislavčania sa rozhodli vytasiť slnečné okuliare a tváriac sa, že už prišla jar, sedeli drkotajúc zubami na terasách kaviarní a viech. Otvorili sme dvere a tiež sme, hoci vnútri, mrzli, obsluhujúc zákazníkov, ktorí väčšinou bezcieľne blúdili obchodom a chytali sa všetkého, čo videli.
Podobná bola vlastne aj nedeľa, akurát ľudia okolo nechytali tovar, ale mňa za každé slovo. Okrem toho som celý deň myslela na to, že sa s ním dnes stretneš, že s ním budeš, budeš blízko a uvidíš jeho oči, keď si odpije z kávy a ten násilný, no tak dobre zahratý úsmev, keď spomenieš moje meno, že mu uveríš, že mu azda trocha chýbam. Otrasná predstava.
Celý víkend si nenapísala takmer nič a ja som to chápala, nešla si predsa na výlet, šlo o tvoju budúcnosť a ja som ti tak veľmi fandila. Nie tak bezhlavo, no len tak, aby si bola šťastná. V bežných dňoch aj v predstavách o svojej budúcnosti. Niekedy je tá predstava o niečom, čo raz dosiahneme alebo kde sa raz prebudíme to jediné, čo nás ráno dostane z postele. Takže najmä pre to, že táto predstava ťa posledné dní vykopala z postele skôr, ako na poludnie, som jej držala palce.

To, že táto tvoje predstava o budúcnosti napokon nevyšla a postupom času sa rozplynula, vlastne považujem za malý úspech. Nie, že by sme teraz mali ktorákoľvek z nás vo svojej budúcnosti jasnejšie, len tá predošlá predstava začala byť predsa len zväzujúca, priam dusila tvoju schopnosť tvoriť a usmievať sa. Jasné, nebolo to len pre to. Ale časy sa našťastie zmenili a už nás dusia iné veci. A tak to má byť.  

Okrem celej bizarnej situácie so školou, budúcnosťou a plánmi, prišiel pondelok a s ním aj všetci tí ľudia, ktorých v momente piatkové odchodu zo školy necháme za hlavou. Presne si pamätám, ako som ťa čakala na schodoch pred malou krčmou, do ktorej takmer nikto nechodil, nikto okrem nás, a ak by tam predsa niekto zablúdil, určite by to nebolo v pondelok. Stále nebola jar a biele tenisky na mojich nohách boli vyslovene výsmechom môjmu zdravému organizmu a dobrému imunitnému systému. Samozrejme, že si meškala. Ale už v telefóne si znela tak, že potrebuješ minimálne dva deci vína a objatie. Možno aj palacinky. Nechcela si mi povedať, čo sa stalo, no pár typov som mala. Napokon som sa zo schodov zodvihla a presunula sa dovnútra. Nemám rada vchádzať sama do podnikov, sadať si sama ku stolu a vysvetľovať čašníkom, že ešte niekoho čakám. Ale vonku bola naozaj zima a tie tenisky... škoda reči. Našťastie si prišla skôr, ako čašník. V očiach si mala čudné prázdno, radšej som sa ťa spýtala, čo to objatie naozaj chceš. Chcela si. Aj mne dobre padlo. Trvalo ti presne tri deci ružového tanku a polovicu palacinky s arašidovým maslom, kým si mi všetko porozprávala. Bývalí frajeri a uštipačné dievčatá sa občas stretnú v rovnakom časopriestore a vznikne z toho niečo, čo zraní minimálne dvoch ľudí a ďalších štyroch vytočí až do neba. V tomto prípade si bola zranená ty a ja som bola (ako väčšinou) tá rozčúlená. Svet sa nám niekedy zdá tak nespravodlivý!

V ten večer som si do denníka zapísala, že „ľuďom definitívne šibe na hlavu.“ Ty si poznačila: „Ľudia sú svine. Už sa na nich nespoliehaj.“ Na celý tento incident sme si spoločne spomenuli po roku. Život má zmysel pre humor, pretože ty si v ten istý pondelok prvýkrát rozprávala zo svojim terajším frajerom a ja som sa s ním prvýkrát odmietla stretnúť. Teraz už píšeme kurzívou iné meno. Okrem toho sa naše drámy až tak nezmenili. Budúcnosť je stále dostatočne nejasná, aby sa o nej dalo vo veľkom snívať. Tvojim každodenným snom stále fandím, teraz fandím aj tomu chlapcovi, ktorý ti vtedy dávkou nikotínu, alebo skôr zvedavosťou o tvoj život spríjemnil popoludnie. 
Do denníku si dnes radšej nič nezapíšem, ale túto spomienku z pred roka si odložím sem, aby som nezabudla, aký je život smiešny. A aké sme rady, že plynie.
                                                                                                                                                   blue
ps: ľúbte svojich priateľov, hovorte im, že sú výnimoční. ľúbim ťa, L. 

Komentáre