Pondelok prišiel rýchlo, a to napriek tomu, že uplynulý
víkend bol strašný, naozaj jeden z najhorších. V práci toho bolo
veľa, prvé slnečné dni a všetci Bratislavčania sa rozhodli vytasiť slnečné
okuliare a tváriac sa, že už prišla jar, sedeli drkotajúc zubami na
terasách kaviarní a viech. Otvorili sme dvere a tiež sme, hoci vnútri,
mrzli, obsluhujúc zákazníkov, ktorí väčšinou bezcieľne blúdili obchodom a chytali
sa všetkého, čo videli.
Podobná bola vlastne aj nedeľa, akurát ľudia okolo
nechytali tovar, ale mňa za každé slovo. Okrem toho som celý deň myslela na to,
že sa s ním dnes stretneš, že s ním budeš, budeš blízko
a uvidíš jeho oči, keď si odpije z kávy a ten násilný, no
tak dobre zahratý úsmev, keď spomenieš moje meno, že mu uveríš, že mu azda
trocha chýbam. Otrasná predstava.
Celý víkend si nenapísala takmer nič a ja som to
chápala, nešla si predsa na výlet, šlo o tvoju budúcnosť a ja som ti
tak veľmi fandila. Nie tak bezhlavo, no len tak, aby si bola šťastná. V bežných
dňoch aj v predstavách o svojej budúcnosti. Niekedy je tá predstava o niečom,
čo raz dosiahneme alebo kde sa raz prebudíme to jediné, čo nás ráno dostane z postele.
Takže najmä pre to, že táto predstava ťa posledné dní vykopala z postele skôr,
ako na poludnie, som jej držala palce.
To, že táto tvoje predstava o budúcnosti napokon nevyšla
a postupom času sa rozplynula, vlastne považujem za malý úspech. Nie, že by
sme teraz mali ktorákoľvek z nás vo svojej budúcnosti jasnejšie, len tá predošlá
predstava začala byť predsa len zväzujúca, priam dusila tvoju schopnosť tvoriť
a usmievať sa. Jasné, nebolo to len pre to. Ale časy sa našťastie zmenili
a už nás dusia iné veci. A tak to má byť.
Okrem celej bizarnej situácie so školou, budúcnosťou a plánmi,
prišiel pondelok a s ním aj všetci tí ľudia, ktorých v momente piatkové
odchodu zo školy necháme za hlavou. Presne si pamätám, ako som ťa čakala na
schodoch pred malou krčmou, do ktorej takmer nikto nechodil, nikto okrem nás, a ak
by tam predsa niekto zablúdil, určite by to nebolo v pondelok. Stále nebola
jar a biele tenisky na mojich nohách boli vyslovene výsmechom môjmu zdravému
organizmu a dobrému imunitnému systému. Samozrejme, že si meškala. Ale už
v telefóne si znela tak, že potrebuješ minimálne dva deci vína a objatie. Možno
aj palacinky. Nechcela si mi povedať, čo sa stalo, no pár typov som mala. Napokon
som sa zo schodov zodvihla a presunula sa dovnútra. Nemám rada vchádzať
sama do podnikov, sadať si sama ku stolu a vysvetľovať čašníkom, že ešte
niekoho čakám. Ale vonku bola naozaj zima a tie tenisky... škoda reči. Našťastie
si prišla skôr, ako čašník. V očiach si mala čudné prázdno, radšej som sa
ťa spýtala, čo to objatie naozaj chceš. Chcela si. Aj mne dobre padlo. Trvalo ti
presne tri deci ružového tanku a polovicu palacinky s arašidovým maslom, kým si
mi všetko porozprávala. Bývalí frajeri a uštipačné dievčatá sa občas
stretnú v rovnakom časopriestore a vznikne z toho niečo, čo zraní
minimálne dvoch ľudí a ďalších štyroch vytočí až do neba. V tomto prípade
si bola zranená ty a ja som bola (ako väčšinou) tá rozčúlená. Svet sa nám
niekedy zdá tak nespravodlivý!
V ten večer som si do denníka zapísala, že „ľuďom
definitívne šibe na hlavu.“ Ty si poznačila: „Ľudia sú svine. Už sa na nich
nespoliehaj.“ Na celý tento incident sme si spoločne spomenuli po roku. Život má
zmysel pre humor, pretože ty si v ten istý pondelok prvýkrát rozprávala zo
svojim terajším frajerom a ja som sa s ním prvýkrát odmietla
stretnúť. Teraz už píšeme kurzívou iné meno. Okrem toho sa naše drámy až tak nezmenili.
Budúcnosť je stále dostatočne nejasná, aby sa o nej dalo vo veľkom snívať.
Tvojim každodenným snom stále fandím, teraz fandím aj tomu chlapcovi, ktorý ti
vtedy dávkou nikotínu, alebo skôr zvedavosťou o tvoj život spríjemnil
popoludnie.
Do denníku si dnes radšej nič nezapíšem, ale túto spomienku z pred
roka si odložím sem, aby som nezabudla, aký je život smiešny. A aké sme
rady, že plynie.
blue
ps: ľúbte svojich priateľov, hovorte im, že sú výnimoční. ľúbim ťa, L.
Komentáre
Zverejnenie komentára