Nová najlepšia kamoška alebo Skincare s pridanou hodnotou
Shower Thoughts / Girls to Girls


O hodinu mám online skúšku (doba, doba) , tak som si na tvár natrela pleťovú masku a povedala si, že byť v pohode je vlastne oveľa príjemnejšie ako stresovať, povedala som si, že byť so sebou v pohode je vlastne oveľa dôležitejšie ako.. ako všetko ostatné.
Ja, extrovert, to mám takto: milujem ľudí. No naozaj. Nie so všetkými chcem byť kamoška, to ani náhodou, nie všetkým sa chcem zapáčiť a nie všetci sa páčia mne. Ale keď sa pozriem na ľudí, nemôžem ich nemať rada. Nie som síce typ človeka, čo si užíva preplnené autobusy a masové koncerty, taktiež spoločné kúpeľne a jedálne, kde všetci štrngajú príbormi o zuby. Mám rada ľudí v úplne iných, tých obyčajnejších situáciách. Občas si nenápadne vypočujem rozhovor niekoho cudzieho s niekým ešte viac cudzím a zrazu prežijem zlomok celkom nového života. Inokedy vediem dlhé rozhovory o živote so starými známym, s ktorým som sa práve stretla v kníhkupectve. Môj život tak akoby pláva, plynie si niekedy veľmi rýchlo, inokedy značne pomalšie, ale vždy sú v ňom ľudia. Mám rada ich dynamiku a povahy, ktoré ma vedia dostať do rozpakov, lebo tak posúvam svoje hranice, tak vychádzam zo svojej zóny komfortu a stávam sa o čosi širším, otvorenejším bytím. Mám rada ľudské emócie a nálady, lebo vďaka nim viem, že v tom všetkom nie som sama. A to je krásny pocit. 


Ale ako som si tak nanášala tú masku na tvár, ktorá v posledných dňoch trocha štrajkuje, hoci sa ju snažím kŕmiť samými dobrotami, zistila som, že táto zvláštna izolovaná situácia mi umožnila spoznať niekoho výnimočného. Seba. Jasné, vedela som, kto som aj predtým, teda som to aspoň tušila. Dokonca som si v minulom roku zvykla robiť mnoho vecí sama, sama pre seba a necítiť sa pritom čudne. Ísť na obed alebo na kávu sám predsa nie je žiadna trápnosť, ale priznám sa, že mi trvalo dlho spracovať to. Lenže teraz som sa pozerala do zrkadla na niekoho, kto mi bol bližšie ako kedykoľvek predtým. 
Občas s prúdením všetkých tých skvelých ľudí v svojom živote zabudneme na seba. Zabudneme na ten vzťah, ktorý je večný, nekonečný. Svoju energiu venujeme druhým, čo je krásne a vo svete veľmi potrebné, lebo svet sa stal osamelým a my to môžeme zmeniť, nie však, ak budeme osamelý vo svojom vnútri.

Premýšľala som teda nad tým, koho som vlastne spoznala. Moje priateľky sú v mojich očiach oveľa viac, ako vyzerajú. Keby si prefarbila vlasy, pribrala tri kilá alebo si ostrihala vlasy, na mojej láske k nej, k jej osobnosti by sa nič nezmenilo. Prečo by som teda priateľstvo, ktoré mám so sebou mala hodnotiť na základe toho, ako vyzerá moje vonkajšie Ja, či mám kruhy pod očami alebo široké ramená, či vyzerám smiešne v zapravenej košeli alebo si nemôžem dať modré očné tiene, lebo vyzerám ako obeť domáceho násilia. Tá osoba, s ktorou som sa počas tejto sociálnej izolácie spriatelila, je oveľa viac ako jej odraz v zrkadle. Neskromne priznám, že je veľmi múdra, skoro vstáva, aby veľa stihla, no nie iba práce, nie iba učenia, aby stihla nič nerobiť, aby stihla počúvať hudbu, ktoré naozaj nie je trápna, aj keď si to kedysi myslela, aby stihla tých pár ranných minút, kedy ešte nie je na terase také teplo... Po dvoch týždňoch prestala odkladať budík a na prvé zazvonenie vstáva z postele, je disciplinovaná a dodrží sľuby, ktoré si dá (aspoň väčšinu z nich). Počúva sa. Každým dňom pozornejšie, otvorenejšie. Už vie, že klamať svojim blízkym sa nevypláca a tak prestáva klamať aj samej sebe. Zistila, že svoje emócie dokáže ovládať lepšie, ako si celý život myslela a je na seba právom hrdá. Zistila aj to, že emócie sú tu práve na to, aby sme ich cítili a nie vyháňali a preto sa nehanbí pred sebou plakať, alebo sa smiať keď tancuje pred zrkadlom na pesničky Hannah Montana. Zistila som, že je veľmi úprimná a niekedy priveľmi kritická, ale na to všetkom sa dá pracovať. A ak kedysi nedokázala viesť so sebou naozajstný rozhovor, učí sa to každý deň. Kedysi sme sa nedokázali rozprávať o všetkom a niektoré témy boli doslova tabu. Teraz je to iné. Bavíme sa spolu o všetkom. A najkrajšie je to, keď so sebou nesúhlasíme. Vtedy totiž posúvam hranice svojej komfortnej zóny presne tak, ako by som to robila pri všetkých tých krásnych ľuďoch navôkol.
Krásny človek je aj vnútri Teba. Vnútri každého z nás je možno trocha osamelé, niekedy uhundrané, niekedy unavené a niekedy premotivované a otravné bytie, ktoré túži po priateľstve, po nehe a pochopení. A tak, ako mi-lu-jem ľudí navôkol, pretože sú pestrí a nestáli, dynamický a nevyspytateľní, hĺbaví a zábavní, spoznávam seba ako človeka, ktorý je presne taký. Farebný. Smiešny. Iracionálny. Detinský. Dramatický. Sebavedomý a zasnený. Kreatívny a neposedný. Usilovný a pôžitkársky.


Dám si teda dole tú masku z tváre, lebo už je na nej isto dlhšie, ako píšu v inštrukciách na obale a pozriem sa do zrkadla. Už nevidím síce dlhé ale rovné mihalnice, nevidím trocha krivý nos, nevidím strapaté obočie, nevidím suché končeky vlasov. Vidím človeka. Takého, akého ľúbim na ulici alebo v škole. Je skvelé mať kamošku, ktoré nikdy neodíde, s ktorou sa nikdy nebudem musieť lúčiť. Tak sa aj ty dnes pokús na malý moment spoznať seba. Zistíš totiž, že si vždy máte čo povedať, že nepoznáte trápne ticho, že sa viete spolu smiať aj plakať, že si skáčete do reči a dokončujete navzájom vety. Že ste skutočné spriaznené duše. 
                                                                                                                                              blue

Komentáre