Nová najlepšia kamoška alebo Skincare s pridanou hodnotou
Shower Thoughts / Girls to Girls
O hodinu mám online skúšku (doba, doba) , tak
som si na tvár natrela pleťovú masku a povedala si, že byť v pohode je
vlastne oveľa príjemnejšie ako stresovať, povedala som si, že byť so sebou v pohode
je vlastne oveľa dôležitejšie ako.. ako všetko ostatné.
Ja, extrovert, to mám takto: milujem ľudí. No naozaj. Nie so
všetkými chcem byť kamoška, to ani náhodou, nie všetkým sa chcem zapáčiť a nie
všetci sa páčia mne. Ale keď sa pozriem na ľudí, nemôžem ich nemať rada. Nie som
síce typ človeka, čo si užíva preplnené autobusy a masové koncerty, taktiež
spoločné kúpeľne a jedálne, kde všetci štrngajú príbormi o zuby. Mám rada
ľudí v úplne iných, tých obyčajnejších situáciách. Občas si nenápadne
vypočujem rozhovor niekoho cudzieho s niekým ešte viac cudzím a zrazu
prežijem zlomok celkom nového života. Inokedy vediem dlhé rozhovory o živote
so starými známym, s ktorým som sa práve stretla v kníhkupectve. Môj život
tak akoby pláva, plynie si niekedy veľmi rýchlo, inokedy značne pomalšie, ale
vždy sú v ňom ľudia. Mám rada ich dynamiku a povahy, ktoré ma vedia
dostať do rozpakov, lebo tak posúvam svoje hranice, tak vychádzam zo svojej zóny
komfortu a stávam sa o čosi širším, otvorenejším bytím. Mám rada ľudské
emócie a nálady, lebo vďaka nim viem, že v tom všetkom nie som sama. A to
je krásny pocit.
Ale ako som si tak nanášala tú masku na tvár, ktorá v posledných dňoch
trocha štrajkuje, hoci sa ju snažím kŕmiť samými dobrotami, zistila som, že
táto zvláštna izolovaná situácia mi umožnila spoznať niekoho výnimočného. Seba.
Jasné, vedela som, kto som aj predtým, teda som to aspoň tušila. Dokonca som si
v minulom roku zvykla robiť mnoho vecí sama, sama pre seba a necítiť sa
pritom čudne. Ísť na obed alebo na kávu sám predsa nie je žiadna trápnosť, ale
priznám sa, že mi trvalo dlho spracovať to. Lenže teraz som sa pozerala do
zrkadla na niekoho, kto mi bol bližšie ako kedykoľvek predtým.
Občas s prúdením všetkých tých skvelých ľudí v svojom živote zabudneme
na seba. Zabudneme na ten vzťah, ktorý je večný, nekonečný. Svoju energiu
venujeme druhým, čo je krásne a vo svete veľmi potrebné, lebo svet sa stal
osamelým a my to môžeme zmeniť, nie však, ak budeme osamelý vo svojom
vnútri.
Premýšľala som teda nad tým, koho som vlastne spoznala. Moje
priateľky sú v mojich očiach oveľa viac, ako vyzerajú. Keby si prefarbila
vlasy, pribrala tri kilá alebo si ostrihala vlasy, na mojej láske k nej, k jej
osobnosti by sa nič nezmenilo. Prečo by som teda priateľstvo, ktoré mám so
sebou mala hodnotiť na základe toho, ako vyzerá moje vonkajšie Ja, či mám kruhy
pod očami alebo široké ramená, či vyzerám smiešne v zapravenej košeli alebo
si nemôžem dať modré očné tiene, lebo vyzerám ako obeť domáceho násilia. Tá osoba,
s ktorou som sa počas tejto sociálnej izolácie spriatelila, je oveľa viac
ako jej odraz v zrkadle. Neskromne priznám, že je veľmi múdra, skoro
vstáva, aby veľa stihla, no nie iba práce, nie iba učenia, aby stihla nič
nerobiť, aby stihla počúvať hudbu, ktoré naozaj nie je trápna, aj keď si to
kedysi myslela, aby stihla tých pár ranných minút, kedy ešte nie je na terase také
teplo... Po dvoch týždňoch prestala odkladať budík a na prvé zazvonenie vstáva
z postele, je disciplinovaná a dodrží sľuby, ktoré si dá (aspoň
väčšinu z nich). Počúva sa. Každým dňom pozornejšie, otvorenejšie. Už vie, že
klamať svojim blízkym sa nevypláca a tak prestáva klamať aj samej sebe. Zistila,
že svoje emócie dokáže ovládať lepšie, ako si celý život myslela a je na
seba právom hrdá. Zistila aj to, že emócie sú tu práve na to, aby sme ich
cítili a nie vyháňali a preto sa nehanbí pred sebou plakať, alebo sa
smiať keď tancuje pred zrkadlom na pesničky Hannah Montana. Zistila som, že je
veľmi úprimná a niekedy priveľmi kritická, ale na to všetkom sa dá pracovať.
A ak kedysi nedokázala viesť so sebou naozajstný rozhovor, učí sa to každý
deň. Kedysi sme sa nedokázali rozprávať o všetkom a niektoré témy boli
doslova tabu. Teraz je to iné. Bavíme sa spolu o všetkom. A najkrajšie
je to, keď so sebou nesúhlasíme. Vtedy totiž posúvam hranice svojej komfortnej
zóny presne tak, ako by som to robila pri všetkých tých krásnych ľuďoch
navôkol.
Krásny človek je aj vnútri Teba. Vnútri každého z nás je
možno trocha osamelé, niekedy uhundrané, niekedy unavené a niekedy premotivované
a otravné bytie, ktoré túži po priateľstve, po nehe a pochopení. A tak,
ako mi-lu-jem ľudí navôkol, pretože sú pestrí a nestáli, dynamický a nevyspytateľní,
hĺbaví a zábavní, spoznávam seba ako človeka, ktorý je presne taký. Farebný.
Smiešny. Iracionálny. Detinský. Dramatický. Sebavedomý a zasnený. Kreatívny
a neposedný. Usilovný a pôžitkársky.
Dám si teda dole tú masku z tváre, lebo už je na nej isto dlhšie, ako píšu v inštrukciách na obale a pozriem sa do zrkadla. Už nevidím síce dlhé ale rovné mihalnice, nevidím trocha krivý nos, nevidím strapaté obočie, nevidím suché končeky vlasov. Vidím človeka. Takého, akého ľúbim na ulici alebo v škole. Je skvelé mať kamošku, ktoré nikdy neodíde, s ktorou sa nikdy nebudem musieť lúčiť. Tak sa aj ty dnes pokús na malý moment spoznať seba. Zistíš totiž, že si vždy máte čo povedať, že nepoznáte trápne ticho, že sa viete spolu smiať aj plakať, že si skáčete do reči a dokončujete navzájom vety. Že ste skutočné spriaznené duše.
blue
Komentáre
Zverejnenie komentára