Čo dokážu príbehy, ružové vlasy a tyrkysové vankúše

-  Čo by si mi povedal, ak by som si prefarbila vlasy na ružovo?

S miskou zeleného hrozna sa doslova hodím na Danielov béžový veľký gauč. Sadnem si do tureckého sedu, misku si podložím tyrkysovým vankúšom, ktorý som minulý týždeň kúpila pri príležitosti Dňa svetlušiek. D. zodvihne hlavu od počítača a vhodí si do úst tri bobuľky hrozna. Sledujem jeho pohyby, ako si natiahne ruky nad hlavou a uškrnie sa.

-  No čo je, myslím to vážne, čo by si mi povedal?

- Že si blázonko ... a že ti to pristane.

Vždy vedel, čo povedať. Samozrejme, ak nečítal výročnú správu alebo nevolal s rodičmi, vtedy bol akýkoľvek pokus o rozhovor úplne nemožný. Daniel je dobrý chlapec. Smeje sa na mojich vtipoch a rada pri ňom varím, rada s ním varím. Odkedy sme boli na prvom rande, vždy ma čakal pred výťahmi. Občas mi priniesol kávu, niekedy som priniesla zas koláč ja jemu. Teraz sme do práce chodievali spolu, väčšinou z jeho malého domu na okraji Starého mesta, hoci môj byt bol ku kancelárií o čosi bližšie. D. mal psa, weimarského stavača, volal sa Johan, na počesť J. Straussa. Mne, panelákovému dieťaťu sa jeho dom zdal obrovský, no v skutočnosti stačilo pozvať pár priateľov a žiadna izba nebola dosť veľká.

-  Prečo by si si farbila vlasy? Nepáči sa ti tvoja farba?

Odloží počítač na stolík vedľa gauča, vezme misku s hroznom do rúk a na tyrkysový vankúš si položí hlavu. Vždy mi venuje úplnú pozornosť. Najprv sa mi to zdalo zvláštne, ako keby som mu nedokázala uveriť, že ho moje filozofické úvahy ako „majú mačky niekedy strach?“ alebo „aké pokračovanie by mal film Spectacular now?“ skutočne zaujímajú, že sú pre neho podnetnými témami na rozhovor, že sa zo mňa nesmeje ako všetci pred ním. Aj teraz skúmal moju tvár tak, ako som si ja obzerala ešte pred chvíľou tú jeho, ako keby sme sa videli prvýkrát. Chytí mi pramienok vlasov a zamotá si ho medzi prsty.

-  Ja mám rád tvoje vlasy.

Vďaka Danielovi som zistila, že vzťah nie je iba o tom, že dvaja ľudia zdieľajú rovnaké záujmy a hodnoty a píšu si náhodné správy, ako si chýbajú, že si hovoria ako sa na seba tešili, že si robia raňajky a kupujú kvety, ktoré zvädnú, plyšových medvedíkov, ktorý zapadnú prachom na poličke pri spoločnej fotky z prvej spoločnej girlovačky u kamarátov. Zrazu som mohla niekomu povedať, že ma mrzí, že ma ešte nezoznámil so svojimi rodičmi s rovnakou vážnosťou, s akou sme sa rozprávali o poslednom diely The End of the Fucking World. Raz mi povedal, že v živote je veľa dôležitých vecí, ktoré si nikdy nepovieme, lebo máme iracionálny strach z nepochopenia, či odmietnutia a pritom jediné, čoho sa by sme sa mali báť je, že sa všetky tie veci nedostanú za hranice našej mysle, že ich nikto nikdy nebude počuť, že nikdy nebudú vyslovené.

-  Vieš, som naozaj rada, že sme už veľkí.

Vystriem si nohy pod vankúšom a pomaly prejdem prstami po jeho tvári. Vždy sa dotýkam jeho tváre. Privrie oči a trocha zakloní hlavu. Stále sa učím, ako hovoriť veci, ktoré mám na mysli. V ten večer som mu chcela povedať, že si dobre pamätám, ako ma viezol domov po vianočnom večierku a pozval ma na rande prvýkrát, že som rada, že to skúsil aj druhýkrát. Chcela som povedať, aké je príjemné, že môžem iba tak ležať u neho na sedačke vo veľkom tričku Liverpool, aj keď sotva viem, či je to futbalový alebo hokejový tím. Chcela som povedať aj to, že som rada za každý nepríjemný a ťažkopádny rozhovor na zemi v jeho kuchyni alebo na okraji vane, ktorý skončil pri fľaši dobrého vína. Alebo zlého vína z malého obchodu na rohu ulice, ktorú môžem už pár dní volať adresa prechodného pobytu.

-  Iba ja som veľký, ty si malá, Kat. Dievčatko.

Myslí to dobre. Hovorí mi dievčatko, ale nie v práci. Páči sa mi to, mám pocit domova a objatia. Môžu nás slová objímať? Daniel nikdy nekladie otázky iba tak. Ani teraz sa nespýta, ako som myslela, že sme už veľkí. Každú myšlienku, aj takúto takmer neúplnú, chce nechať doznieť.

Ráno sa ma spýta, ako som to myslela. Chlípem zelený čaj a čítam hocijaké noviny, ktoré práve ležia na kuchynskom stole. Sedím na vysokej stoličke s vyloženou nohou a hlavu si opieram o koleno. Spraví si kávu a spýta sa ma, či som už jedla. Nejedla, nikdy bez neho nejem, hoci som hladná ako piatak pred veľkou prestávkou. Spraví mi kašu a do práce prichádzame včas.

- Takto som to myslela. Raňajkujeme spolu a vezieš ma do práce. Môžeme spolu byť a nemusíme spolu bývať. Môžeš prísť a môžem ostať. Zdieľame slobodu, no máme vzťah. Sme partneri no nikdy si nezavadziame. Môžeš ma pozvať na večeru a môžem nám uvariť obed. Mám u teba zubnú kefku a odličovač a ty máš u mňa druhý holiaci strojček. Pri mojej posteli, do ktorej sa pohodlne zmestia dvaja ľudia, ležia tvoje knihy a občas aj papiere do práce. V chodbe na vešiaku od októbra visí tvoja kožená bunda. Na kresle v tvojej pracovni je prehodená moja modrá blúzka, lebo tam si mi ju naposledy vyzliekal. Veci sú iba veci. To my sme pendleri. Tak som to myslela. Preto som rada, že sme už veľkí.


Prvýkrát som skutočne presne popísala, čo som mala na mysli. Prvýkrát som sa verbálne vyjadrila obrazy, ktoré možno ani nedávajú skutočný pragmatický zmysel. Ani nešlo o to, aby to Daniel pochopil. Nešlo o to, aby so mnou súhlasil. Bolo to niečo oveľa jednoduchšie. To dievča, ktoré si včera chcelo prefarbiť vlasy na ružovo, to dievča, ktoré má neustále plnú pusu rečí, každý deň nový príbeh, denne sto otázok a nie je spokojné so žiadnou z odpovedí, to dievča, ktoré zahovorí každý náznak emócie novou historkou, ktorého pocity sú dobre skryté pod rúškom sily, to dievča, ktoré nikoho nepotrebuje a všetko zvládne sama.. to dievča vyjadrilo zrazu všetko. Jednoducho, pár vetami. Príbehom. Bolo v ňom ďakujem za raňajky, milujem, keď si v aute spievame, obdivujem koľko trpezlivosti so mnou máš, priťahujem na tvoja pracovitosť a cieľavedomosť, rada čítam tvoje knihy a to najmä pre to, že v nich podčiarkuješ dobré myšlienky, oceňujem, že si kvôli mne prestal nosiť koženú bundu a začal nosiť modré košele, zbožňujem, že ma necháš dopovedať a že sa za mňa nehanbíš, že mi nekupuješ zbytočné darčeky a nevadí ti spraviť si spoločnú fotku. Ďakujem, že ma do ničoho nenútiš a že sa mnou necháš povzbudiť. Zbožňujem, oceňujem a ďakujem. 


- Milujem príbehy. Myslím, že príbehy sú moja vec.

Vystupujeme z auta, smerujeme ku Danielovej obľúbenej kaviarni, kde si dá každý pracovný deň šálku kávy. Ja mám občas chuť skúšať nové veci, ale dnes si objednám moje obľúbené cold brew. Vždy mi po ňom trocha stŕpnu pery.

- Myslím, že si vždy milovala príbehy. Oddnes miluješ aj ten svoj a v tom je ten rozdiel, dievčatko.

Áno, slová dokážu objímať.

                                                                                                                            blue


Komentáre