Možno som sa napokon naozaj zamilovala
alebo Modrý čitateľský klub a ďalšie svety

Dočítala som knihu. A cítim sa zvláštne prázdno. Ako keď niekto náhle odíde, ako keď niekto zomrie, ako keď niekto bol a bol denne a zrazu nie je. Mala som ho rada, toho muža, o ktorom som čítala. Páčil sa mi. Páčili sa mi jeho myšlienky a aj to, ako ukladal slová za sebou, ako skladal vety a tie do celých odsekov. Páčilo sa mi, ako kládol nohu pred nohu a šiel za vlastným inštinktom, za túžbou, obyčajnou ľudskou, možno priam mužskou túžbou. Páčilo sa mi, aký bol priamy, hoci sa k tomu tiež musel prepracovať. Bol už raz taký a iného si ho neviem predstaviť. Myslím, že som sa stratila niekde medzi úprimným obdivom k autorovi a pobláznením hlavnou postavou. Čítanie v prvej osobe má mnoho následkov a teraz mi je smutno za mužmi, alebo len za jedným mužom, ktorého som vôbec nepoznala, no ak by som ho poznala, ak by ma raz frajer mojej kamarátky zoznámil so svojím kamarátom a bol by to on, isto by sa mi páčil. Myslím, že by som bola dokonca schopná zamilovať sa. Ak aj len na chvíľu, na takú dlhú alebo krátku, akú som čítala túto knihu. 



Je to prekrásne a také jednoduché, žijeme svoj život a potom všetky tie životy, príbehy ukryté v odsekoch a bodkách na konci viet, v čiarkach na konci dôležitých aj malicherných myšlienok, vo veľkých písmenách na začiatku mien hlavných aj dôležitých postáv, všetko toto žijeme čítaním. 
A napokon zakaždým príde posledná strana a už nie je žiadne zajtra, už nie je 103 alebo možno 556. Je len poďakovanie a informácie o vydavateľstve a autorovi. Je svet a zrazu nie je. Alebo nie je svet a zrazu je všetko to reálne, pragmatické a vecné späť. Nie vždy sa mi chce vrátiť sa, nie vždy sa mi chce odísť. Niekedy sa z toho iného sveta dostávam niekoľko dní. Je to ako keď sa človek vráti z úžasného týždňového tábora a zrazu všetko, čo je doma, ostáva nemastné-neslané, trocha fádne a hlavne také opustené. Tak to je. Presne tak. Zrazu mi nikto nečíta myšlienky. Nikto nešepká správne alebo úplne nesprávne ale nádherne usporiadané slová do viet, ktoré ma berú niekam, kde tak veľmi túžim byť, hoci som o tom ešte pred minútou netušila. Aspoň na chvíľočku byť v Nemecku v roku 1944 alebo v Anglicku v ´69 alebo v Bohéme Francúzska alebo len v roku 2012 na internáte na Strahove. Rozprávať sa s obyčajnými výnimočnými ľuďmi, počúvať ich myšlienky a hľadať ich autora, lebo aj tento môj dnešný hrdina nie je predsa sám. Písal ho niekto, kto sa mi azda páči ešte väčšmi. Spisovateľ. Myšlienkár. Ideista. Možno priateľ na malý moment, možno aspoň známy. Aké jednoduché, nájsť si priateľov. Aké jednoduché nájsť smútok. 



A tak je ten smútok zhmotnený, návrat do pragmatizmu večerov a rán, obedov a káv, spečatený reálnym fyzickým smútkom medzi týmito slovami, tu na tomto digitálnom papieri. Zatvorená kniha a záložka bez cieľa. Kopa vedľa postele, ktorá viac rastie ako klesá, lebo príbehov je veľa, životov je veľa a popri tých všetkých, ktoré sa klamlivo zmestili do riadkov, do stránkového limitu vydavateľstva, je tu stále ten jeden, ktorý čaká na prežitie a čaká na to, kým ho nikto zdanlivo poukladá na linajky, kým ho niekto bude hľadať medzi riadkami. Ešte chvíľu budem smútiť. Budem mať zlomené srdce mužom, ktorého som nepoznala. Ešte chvíľu budem sťažka dýchať. Ešte chvíľu budem dojatá myšlienkami, ktoré ostali visieť vo vzduchu po poslednom slove, po poslednej bodke za vetou. Ešte chvíľu ostanem medzi svetmi, kým sa ocitnem v ďalšom a potom ďalšom a ďalšom a ďalšom.

                                                                                                                                                blue


    
    ps: Ladislav Mňačko : Nočný rozhovor


Komentáre