Fakt veľa citrónu a jedno áno
Shower Thoughts

Bývam umrnčaná. Akože vážne. Je to najmä tým, že mi chýbajú podnety. Niektorým sa možno život až tak veľmi nezmenil, niektorí si zvykli a iným sa dokonca niektoré zmeny páčia. Prvá vlna bola aj pre mňa úplne okay.
Po prvé bola jar, a hoci mi je jeseň sympatickejšia, pre potreby lock-downového života boli slnečné rána a predlžujúce sa dni jednoznačne príjemnejšie. Po druhé to bola akási nádej spojená s letom. Tá však s letom taktiež odišla a teraz je sychravo a dni sú krátke, čo mávam tak rada (!!) a preto som umrnčaná. Pre to, že si neužívam svoje obľúbené ročné obdobie a ešte pre tú neistotu. Som plánovač (dobre, asi 70% z mojej osobnosti je plánovač) a v tejto situácií sú akékoľvek plány absolútne bezpredmetné. Okrem toho aj tých ostatných 30 spontánnych percent môjho ja drží v šachu svet, pretože bežné spontánnosti dní bratislavského dievčaťa sú nerealizovateľné. A preto jediné, čo viem všetkým odporučiť je voda s citrónom, veľa citrónu, fakt. A potom, rozprávajte sa. Napíšte svojmu kamošovi alebo kamoške, ak cítite, že sa blíži smútok, úzkosť. Mrnčite si navzájom, starajte sa o seba. Sami o seba a o seba navzájom. Dobre, koniec poučkám o duševnom zdraví. Ale myslela som to vážne, neostávajte v tom celom sami. 

Každopádne, aj u vás je november a začiatok decembra spojený s neuveriteľným tlakom, stresom, povinnosťami, nedostatkom spánku a príliš vysokým príjmom kofeínu? Nie? Tak to ste šťastní ľudia! Moja umrnčaná nálada sa teda kvôli stresu a neprestajnému čučaniu na monitor dostala do úzadia. Neodišla však úplne a mňa to prestávalo baviť, pretože ani vo chvíľach oddychu som sa nedokázala úprimne tešiť. Vlastnosť, ktorú som si budovala dlhý čas, sa vytrácala – prestala som byť prítomná vo chvíli, v ktorej som práve bola. Zakaždým som myslela na tú horu povinností, ktoré ma čakajú. Potom som spravila radikálny krok:
Iba tak, z ničoho nič, mi v stredu o piatej zavolala kamoška, čo robím večer. Moja prvotná odpoveď znela, že musím čítať povinné diela a pripravovať si poznámky na blížiace sa testy. Lenže potom som sa na moment zastavila a dovolila si uletieť späť do toho „pred-koronového“ sveta, ktorý bol taký spontánny a leda-bolo, taký plný ľudí a náhodných neplánovaných stretnutí, taký pestrý a bohatý na podnety a miesta, situácie a chute, vône a časy, ten svet, ktorý ma dokonale vystihoval a ja som mu patrila, ona patril mne a spolu sme si chodili ulicami, stúpali sme na mačacie hlavy a popadané listy, obchádzali cigaretové ohorky a žuvačky, dvíhali odpadky, pozorovali ľudí a seba v oknách výkladov, občas počúvali cudzie rozhovory (občas = často) a potom si ich zapisovali, usmievali sa (aj očami) na predavačky a predavačov, kupovali si kávu alebo matchu, občas šialene drahé jahody iba tak, pre chuť, pre vôňu, pre farbu, pre svet...



S kamoškou sme sa ešte v ten večer stretli. Neviem, čo za skrat sa odohral v mojej hlave, ale bol dobrý. Bol to výborný skrat. S kávou v ruke sme sa prechádzali slabučko osvetleným údolím. Takmer som zabudla, že žiada choroba nezmení svet natoľko, aby sa stal nudným, aby prestal byť inšpiratívnym, aby nebol plný podnetov. Sviečky v jaskyni horeli tlmenými plameňmi a stromy stále zakrývali hlavy pútnikov alebo obyčajných chodcov, priateľov, ktorý nič konkrétne nehľadajú, iba spoznávajú. Neviem, či som sa niekedy tak dlho prechádzala na jednom mieste (azda na prvom rande), bez konkrétneho cieľa, bez vízie teplého čaju, zmrzliny, obchodu, výhľadu, niečoho väčšieho. Lenže toto cyklické opakovanie jednej cestičky s popadaným lístím a mokrým asfaltom, oranžovým svetlom a studenými rukami otvorilo celkom nové obzory mojej usedenej a znudenej, umrnčanej mysli.
Nie vždy máme viditeľný cieľ. Nie vždy ho poznáme. Nie vždy je merateľný. Sú obdobia, kedy cyklicky krúžime jednou cestou. A piaty, niekedy už tretí okruh, zdá sa nám otravný a prázdny. Ale už si sa na tej ceste obzrel/a doprava? A doľava? Čo máš pod nohami? A čo je pod tým, čo máš pod nohami? A nad hlavou? A nad tým, čo je nad tvojou hlavou? A kto je vedľa teba? A kto kráča pred tebou? A ako to celé vonia? Ako to chutí? Aká pesnička znie v tvojich ušiach? Je ti zima? Je ti príjemne? Cítiš čerstvý vzduch? Tisnú sa ti slzy do očí alebo sa iba smeješ?
Vždy existuje pohľad, ktorý si ešte neskúsil. Tak vnímaj, cíť, precíť, počúvaj, voňaj a obzeraj sa okolo. Vždy sú okolo teba inšpirácie, ktoré si ešte nepreskúmal. Len musíš občas súhlasiť a pustiť sa tým istým chodníkom zas a znova.    




Komentáre