O závidení a o tom, v čo verím
Shower Thoughts / Girls to Girls

Katka mi hovorila o tom, ako prvé mesiace jej teraz už dlhoročného vážneho vzťahu vôbec nebola tak správne zamilovaná. Pri pohľade na prstenník jej ľavej ruky je to len ťažko uveriteľné. Boli sme v rovnakom veku a poznali sme sa už dosť dlho na to, aby som dokázala povedať, že to myslí vážne a že je skutočne šťastná. Bolo krásne vidieť ju tvrdo na niečom pracovať, najmä keď bolo jasné, že to má pre ňu zmysel.

Nie všetky v našom veku to tak majú. Nie všetky dievčatá, mám na mysli. Sandra napríklad stále tvrdí, že ju chlapci nezaujímajú, že ju zaujímajú iba muži, no tých zatiaľ nezaujíma ona. Ja si však tak trochu myslím, že len hľadá na nesprávnych miestach, na miestach, kde môže stretnúť jedine chlapca, ktorý sa silou-mocou snaží stať mužom, ale nemá dostatok vzorov alebo odvahy na to, aby opustil pohodlie a výhody svojej „chlapčenskosti“ - v tom negatívnom slova zmysle.
Samozrejme, sú aj také, ktoré chcú pred tým rozprávkovým kameňom na prste toho veľa skúsiť a spoznať, tie, ktoré neznášame pre ich auru „famme fatale“, ktorými sa v kútiku duše takmer každá túžime aspoň na pár dní stať. Myslím, že niektoré si svoje kúzlo uvedomujú, iné si stále naivne myslia, že toľkú pozornosť mužov alebo chlapcov má hociktorá. A možno by aj mohla, možno by aj mohla mať toľko pozornosti každá z nás, ak by sme chceli. Ale chceli by sme?

Potom sú aj dievčatá alebo ženy, ktoré žijú úspešný život nezadanej organizovanej entity, ktorá existuje najmä pre seba. No nie egoisticky, avšak v plnosti. Naplno a úplne podnecuje svoj potenciál, dokáže zo seba dať všetko do procesov, v ktorých je naozaj dobrá. Dokáže sa zlepšovať, rásť a stáva sa z nej žena, ktorá takmer nemá konkurenciu. Isteže, nemusí to tak byť a nie každá žena, ktorá nie je zadaná, skutočne rastie. To chce veľa odvahy, sebazaprenia, sebalásky, času a pokory. To nemá každá z nás a niekedy to aj máme, avšak nie v správnom čase. A potom je neskoro.

Iste existuje množstvo osudov žien, ktoré som nespomenula. Ani som nemala v pláne obsiahnuť všetky, žiaden z príbehov som však nevynechala s konkrétnym zámerom. Určite som sa zámerne nechcela vyhnúť téme napríklad slobodných mladých mamičiek, ktoré sú medzi nami a tiež majú príbeh hodný vypočutia. Ten však nie je môj.

Niekedy by som chcela zažiť oveľa viac príbehov, ako je možné počas jedného ľudského života. Chcela by som na chvíľu byť tiež odhodlaná na niečom takom krehkom pracovať tak tvrdo, veriť v to, dávať tomu lásku a nazývať to „až kým nás smrť nerozdelí“. Chcela by som aj jedno ráno vstať a byť tou očarujúcou okúzľujúcou, o ktorej sa sníva aj tým, ktorí nemávajú sny. Aspoň na pár dní byť tou, za ktorou sa otáčajú pohľady no nie pre zvrátené chúťky, jednoducho pre to jej čaro, s ktorým kráča. Samozrejme, páčil by sa mi aj príbeh mladej maminky, ktorá so svojim manželom chodieva na prechádzky s kočíkom okolo Dunaja, na ihriská a do Bibiany na detské výstavy. Občas by som si želala mať aj taký pekný začínajúci vzťah, kedy bez toho človeka nemôžeš byť a neprestajne na neho myslíš a nedokážeš prestať, vonia ti všetko, čoho sa chytí a keď sa chytí teba, zabudneš aj dýchať. Tak mi, prosím, povedzte, ako sa dá toto všetko stihnúť za jeden život?

Hah, no ja mám obrovské šťastie, že cez slová na bielych alebo farebných stránkach sa dá zažiť každučký príbeh, aký si vymyslím. Občas je potom ťažké žiť tú skutočnú vecnú a jedinečnú realitu. Asi napriek každej predstave najviac vždy želám jediné a to je konečne vedieť, čo chcem. Lenže táto misia je zatiaľ na 100% neúspešná. To však asi patrí k tomu môjmu príbehu. Čo k nemu patrí sú príbehy všetkých tých úžasných dievčat – žien, ktoré spoznávam, ktoré sú okolo mňa. Čo pokladám za náročné je ostať svojou. Neobrať sa o to čaro autentického života a užívať si svoj vlastný príbeh, vlastné zápletky a zauzlenia v tom čase, v ktorom prídu.

Je to náročné. Závidíme si. Ja závidím. Nezávidím však konkrétne veci. Závidím pocity, závidím pokoj v očiach a na duši. Závidím iskry v očiach. Zabúdam však na to, že tak, ako má každá z mojich výnimočných žien iskry pri úplne odlišných momentoch a udalostiach, tak isto mám aj ja nárok na vlastné dôvody iskričiek radosti, vlastné vášne a vlastné momenty pokoja a pocitov absolútne nekontrolovateľnej vášne alebo pokornej a pohlcujúcej lásky. Je dôležité si občas pripomenúť, ako výnimočný je ten môj príbeh. Je ten tvoj osobný špeciálny a jedinečný príbeh.

Je pár vecí, v ktoré verím. Je to napríklad osobný rast, spoznávanie seba. Pretože každý iný môže odísť, no ty so sebou musíš ostať až do konca. Je lepšie spoznať sa a vedieť, čomu čelíš. Je lepšie neklamať sebe a nesnažiť sa nanútiť si pocity, ktoré necítiš. Preto sa na seba, prosím, toľko nehnevaj a radšej si pokecajte. Pýtaj sa, prečo ťa šťastie inej ženy tak veľmi rozčuľuje, prečo jej závidíš niečo, čo si sama mala pred pól rokom a nemohla si v tom existovať. Veďte siahodlhé konverzácie a rozoberte každý pocit na drobné. Lebo pocity treba pocítiť. 

Zniem tak, že viem, o čom hovorím, no v skutočnosti to píšem najmä samej sebe. Píšem si príručku, rozprávam sa so sebou a tajne dúfam, že v tom nie som sama. V celom tom príbehovom motaní a osudovosti osudov nás, osudových dievčat, ktoré túžime byť najlepšími na svete.



Komentáre