Miláno, journaling, hocičo, len aby to stálo za to
Shower Thoughts

Spomenula som si na náš minuloročný výlet do Milána, spomenula som si, ako voňali nočné ulice celkom neznámeho miesta, spomenula som si na križovatku, ktorá predstavovala akoby začiatok civilizácie, začiatok mesta, začiatok predstavivosti.

Križovatka mala cesty do všetkých strán a my sme nepoznali cestu, nevedeli sme, kam smerujeme. Bol prvý večer a my sme boli hladní a unavení. Neviem, prečo mi ostalo v pamäti práve toto miesto. Na druhý deň ráno sme na tomto istom mieste schádzali schodmi do priestorov metra, ktoré bolo oveľa pokojnejšie, ako to, ktoré si pamätám z Prahy alebo New Yorku. Možno to bolo tým, že bolo asi 6 hodín ráno, ulice boli takmer prázdne. Majitelia pekární vítali hlasnými talianskymi slovami svojich dodávateľov, predavači v novinových stánkoch otvárali svoje zamrežované pracovné priestory, takmer nikto sa nikam neponáhľal. Keď sme prišli pred milánsky Dóm, vonku bola ešte tma. Opäť sme boli hladní a nedočkavo sme očakávali vôňu kávy a croissantu. Vysvietená Galéria V. Emanuela bola tiež celkom prázdna. Mesto sme mali sami pre seba. Sú to moje najkrajšie spomienky z minulého roka.   

Chýba mi vášnivé dychtivé ťukanie prstov po klávesnici, keď je zrazu myšlienka alebo príbeh taký živý, že by najradšej vyskočil z kože, z mojej mysle skrze tie prsty a sám sa napísal, sám sa stal. Niekedy je to ťažké. Keď píšem, chcem aby si moje diela a dielka niekto prečítal, ale pri predstave, že by niekto čítal všetky myšlienky a príbehy, fantázie a deje, ktoré mi behajú v hlave, mi prechádza mráz po chrbte. Hanbím sa za svoje myšlienky? Nie je za čo, predsa, to vie každý. Sú moje a čo je viac? Nemusia sa nikomu páčiť, nemusím ich dať nikomu čítať, môžu ostať v bezpečí môjho denníka, v bezpečí môjho priečinku na ploche počítača, ktorý neotvára nikto, iba ja. Ak sa teda nemám dôvod hanbiť pred ostatnými, pretože si dokážem dostatočne racionálne odvodiť východiská tejto problematiky, hanbím sa sama pred sebou? Raz mi niekto povedal, že sebe sme najvážnejšími a najváženejšími kritikmi. A to je pravda. Čo ak sa mne moje myšlienky nepáčia? Čo ak ma azda poburujú alebo hnevajú, čo ak mám strach, že sa jednoducho stanú realitou, ak sa slová odtlačia na papier, na ten virtuálny alebo reálny a ostanú tam navždy. Navždy je veľmi relevantný pojem, pretože každý text môžem zhodiť, zničiť, roztrhať. A bude preč. Ale už raz bol, už raz existoval, už som ho napísala, už som si ho po sebe prečítala a jeho existenciu je nemožné poprieť, viem predsa, čo som napísala, viem predsa, čo som po sebe čítala. Desivé. Desivé je na tom to, že sa mi môžu nepáčiť vlastné myšlienky, že mi vlastné príbehy a túžby, ktoré často vkladám do textov, do dejov, naháňajú strach. Ak chcem tento zvláštny typ strachu pred sebou ovládať a mať pod kontrolou, musím iba písať. Bez prestávky, do nemoty, bez ladu a skladu, bez hanby, jednoducho úplne a kompletne. Hocičo a hocikedy. Je to ľahšie povedať, je ľahšie si to zaumieniť, ako skutočne vykonávať. Niekedy sa mi totižto vlastné myšlienky zdajú povrchné, slabé, nudné alebo iba málo podnetné a zaujímavé. Avšak aj z takejto hocijakej myšlienky sa môže rozvinúť príjemná úvaha, ktorá nespasí svet, ale mne pomôže vyznať sa v sebe, posunúť túto myšlienku ďalej, obohatiť ju o nový pohľad a prípadne sa od nej oslobodiť.

Takže keď už som si racionálne a do hĺbky odôvodnila a prehodnotila aj ďalšiu z mojich obyčajných myšlienok, môžem sa ísť venovať ušľachtilým činnostiam ako učenie sa, kým ma neprepadne opäť nejaká neznesiteľná a dotieravá myšlienka, ktorá bude alebo nebude stáť za zmienku.

PS: enjoy fotoalbum z milánskeho výletu, fotografie by my awesome friends Martin Ivančo & Jakub Klas 





Komentáre