Júl
Journaling

 20/7

Pritískala som bradu o svoje pravé rameno. Robila som to vždy, keď som potrebovala cítiť, že stále som, že som to stále ja. Poludňajšie slnko sa opieralo o môj slamený klobúk a jeho tiene vytvárali na mojich pleciach drobné bodky. Sledovala som, ako sa pohybujú, keď jemne točím hlavou. Bola to malá chvíľka intímnosti so sebou a vlastným svetom.

Z pláže sme odchádzali okolo piatej. Vyzerali sme ako rodina anglických zbohatlíkov na dovolenke. A to nepovažujem za negatívny prvok. Začínal fúkať silný vietor. Niesla som mokré poskladané uteráku a rukou som si pridržiavala klobúk. Nostalgicky alebo skôr sentimentálne som sa obracala za výhľadom na pláž a stúpala do kopca k autu. Možno som tú pláž videla naposledy. Isto som ju videla naposledy takú, aká bola v ten deň. V aute sme počúvali Dream on a sledovali výhľady na modré more a skalnaté kopce. Tieto pohľady akoby sa priečili konvenciám, ale ich striedanie a prelínanie dávalo zvláštny zmysel. Bol utorok. Stále sme boli len ma začiatku.

21/7

V stredu sme šli k moru až podvečer. Slnko stále pálilo, nie tak agresívne ako na pravé poludnie. Obliekla som si modré plavky a modrú košeľu, čo mi dávalo pocit správnosti. Tak to má byť, blue clothes for a blue girl. Bicykle sme zaparkovali pri plote na konci betónovej cestičky pri pláži a ďalej sme pokračovali pešo po prašnej ceste až ku skalám, ktoré sa lámali do mora. To bol náš cieľ, nájsť si malý skalnatý vstup do vody. Košeľa mi viala vo večernom morskom vetre a slamený klobúk mi dodával pocit, že sem patrím. Stále sme boli na začiatku, ale tento deň bol iný.

22/7

Ležala som na čiernom uteráku na skale. Bolo popoludnie, pláž bola dosť ďaleko, aby ku mne nedoliehali zvuky hrajúcich sa detí, špliechania vody a potápajúcich sa chlapcov, ktorí hľadali mušle. More podo mnou udieralo o skaly s nonšalanciou a poobedným pokojom. Občas som začula tlmený rozhovor ľudí plávajúcich pozdĺž pobrežia. Počula som najmä vlastné myšlienky prevaľujúce sa z miesta na miesto. Neboli zďaleka také pokojné ako popoludňajšie more.

Raz mi jeden môj priateľ po prečítaní úryvku mojej poviedky povedal, že sa nemám toľko báť ľudskej nahoty. Mal na mysli príbeh, ktorý som písala, mal na mysli nahotu postáv, o ktorých som písala. V skutočnosti som sa bála ľudskej nahoty všeobecne. Svojej, cudzej. Nahota je znepokojivá, ak vyrastáte vo vzájomnej skrytosti. Nie doma, ale medzi priateľkami. Hanbiť sa za vlastné telo sa stalo akýmsi žargónom, niečom očakávaným a spoločensky vyžadovaným. Vidieť spodnú bielizeň spolužiačok bolo prinajmenšom zvláštne nepríjemné. Teraz už sa nahoty bojím menej. Mám pred ňou rešpekt a stále ju nepovažujem za celkom bežný fenomén. Avšak s vekom prichádza aj istá sloboda, ktorá sa prejavuje nielen vnútornými postojmi, ale najmä ľahkosťou. Moje postavy sú niekedy nahé. Prirodzene a jednoducho.

Keď sme odchádzali z pláže, prezliekala som sa na rovnakej skale nad morom, na akej som sa predtým opaľovala.

29/7

Je to tak, že v cudzích ľuďoch spoznávame našich známych? Že v ľuďoch spoznávame tých, ktorí sa na nich náhodou podobajú, s majú rovnaký odtieň vlasov alebo farbu hlasu. A vidíme v nich tých, ktorých chceme vidieť? Ktorí nám chýbajú? Preto nám ich pripomínajú? Keby sme vedľa seba postavili cudzinca a človeka, ktorého nám pripomína, boli by vôbec podobní?

30/7

Na skalnatom brehu mora príroda zo skál a kameňov vytvorila akoby malé jazierka. Medzi štrbina v skalách, malé cestičky, ktoré si vytvorila voda, do nich občas prúd prinesie vlny z oceána. Tie sa len vo veľmi malom množstve zmiešajú s vodou, ktorá už v jazierku je. Toto sa deje celý deň. Na konci dňa je voda v jazierku celkom iná, ako tá zo včera, no azda tam vždy trocha ostane, nikdy celkom nevymizne tá predošlá. Nie sme to aj my? Múry okolo nás sú skaly, ľudia v našom okolí, naši blízki, to sú tie vlny. Narážajú na naše múry a tie po kúskoch vpúšťajú ich vody, ich myšlienky, správanie, prejavy, túžby, správanie, dojmy, príbehy, náladu ku nám, do nášho vnútra. Tam sa zmiešajú s našimi a pomaly vytvárajú nového človeka. Vždy v nás ostane kus včerajškov a v ňom je zas kus nášho predvčerajšieho Ja. A takto sa v čase meníme, stávame sa sebou, stávame sa svojou minulosťou, súčasnosťou, stávame sa sebou, vlastným skalnatým jazierkom.               







Komentáre